Prezident Poľskej republiky udelil Veľký kríž Rádu za zásluhy Poľskej republiky Rogerovi Scrutonovi, občanovi Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, za jeho mimoriadny prínos k podpore demokratických zmien v Poľsku a za rozvoj poľsko-britskej vedeckej a akademickej spolupráce.
- Komunizmus skončil vďaka viere a vlastenectvu poľského národa. Je mi cťou, že som sa na tom mohol skromne podieľať," povedal profesor Roger Scruton. - "Je dôležité brániť idey v opozícii voči ideológiám... Nezabúdajme, že komunizmus bol národu vnútený Sovietmi, ktorým boli Poliaci podriadení... Podarilo sa to vďaka tradíciám a identite, katolíckej viere, zmyslu pre históriu a odvahe. Poliaci sú veľmi dobrým príkladom. A tak ako sme sa my na Západe kedysi snažili pomôcť Poľsku, teraz potrebujeme vašu pomoc," tvrdí Scruton.
V 80. rokoch Scruton podporoval protikomunistickú opozíciu. Okrem iného spolupracoval so súčasným predsedom Sejmu Marekom Kuchcinským. V úvode k reedícii časopisu, ktorý vydal Kuchcinski, napísal:
Cestoval som a hľadal malé skupiny ľudí, ktorí chceli diskutovať, učiť sa, klásť otázky a obnoviť aspoň časť intelektuálneho života, ktorý kedysi v Poľsku prekvital. Stále ma sledovali a darebákov, ktorí ma mali za úlohu, som väčšinou spoznal podľa veľkých karfiolových uší a nosov, z ktorých im kvapkalo do vlhkých fúzov. Boli to ľudia, akých mohla zamestnať len bezpečnostná polícia. Všade, kam som prišiel, bolo jasné, ako účinne komunistická strana opäť zlikvidovala občiansku spoločnosť v Poľsku a jej zvyšky prenechala cirkvi. Ľudia si pochmúrne uvedomovali, že nemá zmysel sa hádať, pretože v dôsledku sporu sa nikdy nič nezmení. Najlepšie bolo postarať sa o rodinu a zostať v blízkosti Cirkvi.
V 80. rokoch 20. storočia už bolo obdobie Solidarity pamäti a vojnový stav zmenil Poľsko na druh somnambulné ticho. Cestoval som a hľadal malé skupiny ľudí, ktorí chceli diskutovať, učiť sa, klásť otázky a obnoviť aspoň časť intelektuálneho života, ktorý kedysi prekvital intelektuálny život, ktorý kedysi v Poľsku prekvital. Vždy som bol sledovaný a všeobecne som mohol rozpoznať darebákov, ktorí mali na mňa úlohu podľa ich veľkej karfiolové uši a nosy, z ktorých im kvapká do vlhkých fúzov. Boli to ľudí, ktorí by mohli byť zamestnaní len v bezpečnostnej polícii. Všade Nešiel som to bolo jasné, ako účinne komunistická strana mala opäť zlikvidoval poľskú občiansku spoločnosť a jej zvyšky ponechal cirkvi. Ľudia si pochmúrne uvedomili, že nemá zmysel sa hádať, pretože nič by sa v dôsledku tohto sporu nikdy nezmenila. Najlepšie bolo postarať sa o svoju rodinu a zostať v blízkosti Cirkvi.
A potom som narazil na Przemyśl. Vďaka Mark Matraszek, sme sa dozvedeli o spoločnosti občanov v v tomto starom a kedysi prosperujúcom galícijskom meste, ktorý vydával podzemný časopis, Kultúrne podkroviea ktorí sa stretli, nie ako naši priatelia z Česká republika, v nejakej pivnici alebo kotolni pod zemou, ale na vrchole budov, akoby im bolo jedno, kto ich vidí. Ich diskusná skupina bola opísaný ako podkrovie, miesto pod strechou, a keď som ich stretol, ocitol som sa v otvorenej spoločnosti normálnych malomeštiackych ľudí, ktorí boli odhodlaní žiť, maľovať, písať a diskutovať, ako keby strana nebola nič viac ako prúd špinavej vody tečúcej do kanalizácie pod ním.
Na stránke Na ich čele stál Marek Kuchcinski, bývalý študent dejín umenia, ktorý žil mimo a bol horlivým vyznávačom kultúry ako oslobodenia ducha a opozícia voči totalitnému poriadku. Okolo neho sa zhromaždili spisovateľov, maliarov, učiteľov a vďaka nemu som mohol zorganizovať sériu návštev západných intelektuálov, ktorí v týchto podkrovných priestoroch diskutovali o najdôležitejšie otázky súčasnosti.
Veci čoskoro začal meniť, ale vo mne obraz Przemyśl ako útočisko občianskej spoločnosti v bezútešnom socialistickom štáte. Bolo to miesto odhodlané zachovať si svoju identitu ako mesto, kultúru a spôsob života. spôsob života. Keď komunisti konečne kapitulovali, s radosťou som čítal, že Marek Kuchciński bol zvolený za poslanca mestskej rady a neskôr za poslanca mesta, v ktorom sa tak tak veľmi staral počas rokov útlaku. S radosťou spomínam na časy, keď umenie a kultúra boli symbolmi slobody ľudského ducha a ja si spomínam, aké dôležité bolo bolo, že malé podzemné časopisy, ako je Kultúrne podkrovieUdržiavali živú spomienku na slobodu a boli základom občianskej spoločnosti, ktorá sa čoskoro znovu vyklíčiť.
Text/ Foto: M. Olejnik
