PAP: Roky ste pilotovali program s názvom Európa Karpát, ktorého cieľom je v skratke posilniť spoluprácu medzi stredoeurópskymi krajinami. Nápad je to pekný, no zaujímalo by ma, či je to reálne. Aj Európska únia bola krásna predstava o vzájomnej spolupráci národných štátov, no ukázalo sa, že protichodné záujmy jednotlivých krajín túto spoluprácu veľmi sťažovali. Nebojíte sa, že Európa Karpát môže byť rovnaká? Veď vieme, že napríklad záujmy Maďarska či Srbska sú iné ako povedzme Poľska či Rumunska.
Marek Kuchciński: A to je výzva – posilniť spoluprácu európskych krajín, a zároveň zachovať ich rôznorodé bohatstvo a hľadať riešenie v oblastiach, kde je táto spolupráca náročná. Realita je navyše veľmi premenlivá, napokon Slovensko bolo donedávna považované za proruský štát a dnes patrí ku krajinám, ktoré najviac podporujú Ukrajinu, a to aj po vojenskej stránke. Rovnako aj Česká republika. Bez ohľadu na niekedy ťažko pochopiteľné dianie v súčasnej politike, v strednej Európe sa v posledných rokoch rozvíja povedomie o vzájomnej závislosti krajín tohto regiónu, kde úspech niektorých krajín znamená väčší či menší úspech, ale stále iných. Je to veľký kapitál do budúcnosti.
Vráťme sa k Európe Karpát - cieľ tejto iniciatívy bol trochu abstraktný a nazvime to mäkký - umožniť stretnutia a pozývanie rôznych inštitúcií, prostredí a jednotlivcov z ôsmich stredoeurópskych krajín nachádzajúcich sa v Karpatoch k spolupráci. Spája nás nielen geografia a územie, ale aj spoločné problémy sociálneho, prírodného, komunikačného a rozvojového charakteru. Tieto prepojenia sú už dosť silné, ak vezmeme do úvahy, že konferencie Karpatskej Európy sa konajú pravidelne už 2 desaťročia, čo z tohto podujatia robí jedno z najstarších v regióne, ba dokonca aj v Európe.
História síce ukazuje, že sa Karpaty niekedy oddelili, úspešne bránili tých, čo žijú na juhu pred rôznymi nájazdmi zo severu či východu, no zároveň tieto hory spájajú – práve kvôli záujmom. Uvediem dva príklady. Po prvé: žiadna z krajín nachádzajúcich sa v tejto oblasti nebude schopná sama zvládnuť – z viacgeneračnej perspektívy – zabezpečenie pitnej vody pre svoju spoločnosť.
PAP: Karpaty sú zásobárňou vody pre túto časť Európy.
MK: Áno, je. A iba medzinárodná spolupráca môže poskytnúť dostatočné zdroje tohto „strategického zdroja pre ľudí“. A nejde len o zošliapnutie rôznych plôch – ako to vidno napríklad v Poľsku či Maďarsku, ale aj o zastavenie znižovania hladín podzemných vôd, vďaka čomu budú lesné plochy schopné zadržiavať vodu vo väčšej miere ako v súčasnosti, resp. predchádzanie katastrofálnym povodniam.
Druhý príklad je politicky vďačný a ideologicky dôležitý: ide o ochranu prírody a krajiny. Karpaty sú oblasťou, ktorá je v celej Európe najhojnejšia na rôzne druhy živočíchov a rastlín.
PAP: Je tu aj množstvo endemickej vegetácie, ktorá sa nikde inde nevyskytuje.
MK: Preto ich treba chrániť, a to nielen na obmedzených územiach, akými sú národné parky, akými sú Tatranský či Bieszczadský park – asi jediná tripartitná biosférická rezervácia na svete, ktorá sa nachádza v troch susedných krajinách – alebo delta Dunaja. Podľa môjho názoru by väčšina územia Karpát mala byť chránená ako prírodné a kultúrne dedičstvo UNESCO. Dôležitá je ešte jedna vec – Karpaty majú nebývalú kultúrnu, jazykovú, etnickú a etnografickú rozmanitosť. A tiež jediná svetová sakrálna drevená architektúra: kostoly a pravoslávne kostoly, často siahajúce až do stredoveku. To si nevážime. Hovoríme „Slováci“, „Maďari“, „Ukrajinci“, „Poliaci“, „Česi“, „Rumuni“, „Srbi“, „Chorváti“, no medzi nimi sú tieto vrchárske národy či etnické skupiny veľmi rôznorodé, aj jazykovo. To je jeden zo základov bohatstva národov strednej Európy.
PAP: Niekedy stačí ísť z jednej dediny do druhej, aj v Poľsku, aby ste počuli úplne iný jazyk. Niektoré "mazurka", iné zmäknú ...
MK: A túto rozmanitosť by mali zabezpečiť v prvom rade štáty, ale aj medzinárodné organizácie – podľa mňa by UNESCO malo chrániť celé pohorie Karpát: regióny Orawa, Spiš, Podhalańskie, Sądeckie ... kultúru Lachov a horalov od Beskýd po rumunskú Bukovinu ... Pretože každá dedina je iná. Ak sa pozrieme na mapu Karpát zhora, z veľkej diaľky, uvidíme, že táto veľká rozmanitosť ľudí, prírody a zvykov sa nachádza na malom území. Viete, koľko nositeľov Nobelovej ceny dala svetu stredná Európa? Takmer 80! Milan Kundera to vyjadril takto pekne: maximálna rozmanitosť na minimálnom území. A tak to je. Veľká rozmanitosť v porovnaní napríklad s nemecky hovoriacou oblasťou alebo Ruskom.
PAP: Napriek tejto karpatskej rozmanitosti však pochádzame od spoločných predkov – napríklad Huculov, ktorí chodili a zakladali osady.
MK: Valasi a Huculovia, to je pravda. Pred niekoľkými rokmi som zažil zaujímavú situáciu v okolí Hoverly (najvyšší vrch Beskýd - 2061 m n. m. - a najvyšší vrch Ukrajiny): keď sme s kamarátom išli na horu, stretli sme Hucula. , horal vo fusaku, so sekerou za opaskom a hrubou palicou, kráčajúci po horskom chodníku . Pozdravili sme ho po poľsky, on sa zastavil a začal sa s nami rozprávať lámanou „highlander Polish“ s madiarskym prízvukom. Taká nezmyselná, no zo sentimentálnych dôvodov roztomilá výmena názorov typu „idete na vrchol, priatelia? Je to dlhá cesta... kedy sa vrátiš, atď." Vincenzov duch je stále tam! Podobnú príhodu som mal koncom 70. rokov v Bieszczadoch na svahoch Otrytu, kde ešte neboli chodníky a zjazdovky sa len začali stavať. A práve takéto malé podujatia v spojení s krásou a rozmanitosťou Karpát nás prinútili zamyslieť sa nad tým, ako ich chrániť. Aj túto nádhernú prírodu, krajinu, aby ich nezničila nepremyslená infraštruktúra. Rozhodli sme sa, že práve z tejto strany musíme vstúpiť do politiky.
PAP: Mäkký?
MK: Áno, len jemne, bez vnucovania nejakých konceptov vymyslených úradníkmi a odborníkmi iným, ale skôr čerpať od ľudí, inšpirovať sa ich životnými skúsenosťami, podnecovať výmenu myšlienok a nápadov. A to prináša dobré výsledky, pretože to umožňuje zosúladiť očakávania obyvateľov, ich prirodzenú potrebu žiť v čistom a krásnom prostredí a zároveň plnšie realizovať politiku spolupráce medzi krajinami a regiónmi. Toto je konzervatívny prístup. Samozrejme, rôzne krajiny majú rôzne, niekedy protichodné záujmy – politické, ekonomické –, ale vo všeobecnosti to neplatí pre dlhodobé problémy, vrátane ochrany prírody, diverzity, starostlivosti o Karpaty.
PAP: Videli ste nejaké úspechy súvisiace s touto „mäkkou“ karpatskou politikou? Lebo mne napadá len Via Carpatia a karpatský redyk.
MK: Dokonca raz-dva som mal záštitu nad týmito migráciami oviec v Karpatoch po Valašskom chodníku, je to skvelá iniciatíva. Ale sú tu aj iné, nemerateľné úspechy, ako je budovanie klímy a pozitívnej atmosféry pre spoluprácu. Myslím si, že Vyšehradská štvorka sa po roku 2010 jednoznačne posilnila, najmä vo vzťahoch s Európskou úniou – pre naše vlády bolo jednoduchšie konať spoločne, keď bola politická atmosféra pozitívna. Jej ďalším efektom je do určitej miery Iniciatíva troch morí a vo všeobecnosti upriamenie pozornosti na spoluprácu v strednej Európe na severojužnej línii, prekračujúcej hranice EÚ, Schengenu či eurozóny. Dlhé roky rozvíjame vzťahy s Ukrajinou. Chceli sme spoluprácu nielen medzi vládami, prezidentmi, parlamentmi, ale aj na rôznych iných úrovniach – miestnymi orgánmi, mimovládnymi organizáciami, samosprávami, univerzitami, miestnymi a regionálnymi komunitami. Sú to úžasné stretnutia, také blízke. Pamätám si, ako v Karpatskej Európe vo Węgierskej Górke mama bratov Golecových rozprávala, ako ich vychovávala, ako viedla dom. Hovorila krásnym miestnym jazykom a ľudia ju počúvali ako mágiu.
PAP: Vedeli ste, že tento rok sa 21. apríla v obci Węgierska Górka konal jubilejný 10. diktát dialógu „Horalská dôstojnosť sa nikdy nestratí“. Horalovia si vážia svoj prejav, ale aj tanec a hudbu.
MK: Obyvatelia Karpát sú hrdí na svoje dedičstvo, sú naň hrdí. Majú ešte jednu vec, ktorú si veľmi vážim: veľký rešpekt k prírode. V génoch majú vtlačené, že ak žijete v prírode, musíte si ju chrániť a vážiť si ju, hľadať v živote harmóniu a čerpať inšpiráciu aj v umení.
Princíp trvalo udržateľného rozvoja je pre nás v Právo a spravodlivosť chápaný nielen ako rovnomerný rozvoj všetkých regiónov Poľska, ale aj ako rovnováha medzi ekológiou a ekonomikou. Nie vždy sa nám to darí, ale snažíme sa, snažíme sa.
Už spomínaná dobrá klíma pre spoluprácu je dôležitá aj preto, že dodnes, v 21. storočí, môžeme vidieť, aké dopady má na naše krajiny dlhoročné zotrvanie v rusínskej zóne: donedávna sa naša spolupráca obmedzovala v podstate na lokálne záležitosti, pozreli sme na seba podozrievavo. Sovietska okupácia spôsobila, že sme stratili vedomie o našom dlhoročnom susedstve a spoločnej histórii. Teraz je možné a potrebné prebudovať túto stredoeurópsku identitu a takéto neformálne stretnutia sú na to vhodnou príležitosťou. Konferencie Európy Karpát uľahčujú stretnutia a dialóg, čo znamená, že hranice už nie sú psychologickou bariérou. Všetko je však ešte pred nami, pretože toto je práca pre generácie – dosiahnuť situáciu, ktorá je v alpskej oblasti, na nemecko-francúzskej hranici alebo v krajinách Beneluxu.
Ale už sme sa stihli vrátiť k rozhovorom o budovaní spoločnej cestnej infraštruktúry v severo-južnej časti Európy - mám na mysli Via Carpatia, ktorej myšlienka bola ohlásená začiatkom 90-tych rokov minulého storočia. času, aby sa k nemu vrátil v roku 2015. Myšlienka Via Carpatia sa spočiatku nebrala vážne, často som počul „najprv musí byť ekonomický argument na jej vybudovanie“, t. j. koľko áut prejde touto cestou – v tom čase medzi Lublinom a Rzeszówom neexistovala rýchlostná cesta – autá prejdú denne. A ukázalo sa, že to nestačí na to, aby bola výstavba diaľnice rentabilná. Snažili sme sa vtedajších vládcov presvedčiť, že tento argument je druhoradý, treba najprv prijať politické rozhodnutie, lebo až keď postavíme slušnú cestu, budeme sa môcť baviť o zvýšenej doprave, pričom politicky ide o – po prvé – spájať severnú Európu a pobaltské štáty a po druhé – vedieť, že Via Carpatia bude viesť cez východné Poľsko, t. j. ekonomicky menej rozvinuté oblasti, premení každý kilometer dobrej cesty na trvalé pracovné miesta – to bol náš výpočet.
PAP: Via Carpatia nie je obmedzená len na jednu cestu.
MK: Áno, má to byť jadro celej siete pobočiek smerujúcich napríklad do Gdanska či Odesy. No nielen táto cesta má spájať sever s juhom Európy. Myšlienka, ktorá sa už finalizuje, predpokladá aj vytvorenie vysokorýchlostnej železnice Varšava-Brno-Bratislava-Budapešť a potom možno ďalej až do Belehradu. Pre začiatok sa do Budapešti dostanete autom za pár hodín. V rakúsko-uhorských časoch ste sa z Ľvova do Krakova dostali vlakom za tri hodiny, nehovoriac o Budapešti – hoci to bolo pred 100 rokmi – však? Dnes máme ambiciózne plány, chceme, aby ďalšie cesty a železnice viedli cez Podkarpatsko a Malopoľsko na juh, napríklad v Malhowiciach, Nowom Łupkowe a Muszyne, cez Slovensko, Maďarsko a ďalej. Úspešná je aj výstavba cesty S3 na juh v západnom Poľsku a vo Węgierska Górka, teda v Śląsku Żywiecki a Cieszyne, dokončujeme diaľnicu na juh... Áno, trvá to veľa rokov a našou úlohou je presvedčiť vlády, ktoré nie vždy uprednostňujú takéto projekty, aby na nich spolupracovali. Je to rôzne, napríklad sú problémy so slovenskou vládou, ktorá akosi váha, či sa má zapojiť do Via Carpatia. Slováci zatiaľ na najbližšie roky odsúvajú dokončenie výstavby niekoľkodesiatkilometrového úseku, ktorý sťažuje komunikáciu.
PAP: Možno teraz, keď Európska únia uznala Via Carpatia ako kľúčovú komunikačnú cestu, sa začne výstavba?
MK: Áno, môže to Slovákov povzbudiť, pretože na to dostanú ďalšie prostriedky - niekoľko stoviek miliónov eur, takže to nebudú musieť postaviť z vlastného rozpočtu, ale z eurofondov - a to je šanca presvedčiť Slovenskí priatelia, aby to urobili, aby táto cesta bola prioritou.
PAP: Ako súvisí Európa Karpát s myšlienkou Iniciatívy troch morí?
MK: Iniciatíva troch morí je organizácia založená na základe dohody medzi vládami a prezidentmi 12 krajín Európskej únie, vďaka ktorej vznikol fond na podporu projektov vytvárajúcich dopravnú, energetickú a digitálnu infraštruktúru v regióne. Podporujeme ju aj v tom, aby sa otvorila krajinám mimo EÚ – Balkánu a Východnému partnerstvu. Napriek tomu je Iniciatíva troch morí – 3M – zákonom schválený subjekt a financovaný vo forme fondu, ktorý je čisto komerčný – neexistujú žiadne štátne dotácie. Karpatská Európa je na druhej strane platformou pre stretnutia a rozhovory na všetky témy, ťažké i ľahké, kde môžete diskutovať a rokovať o rôznych problémoch bez rigidných procedúr a diplomatických protokolov. Tento nedostatok formalizmu uľahčuje dialóg a je všeobecne známe, že mnohé záležitosti sa v EÚ riešia aj v zákulisí, nie počas stretnutí, ktoré sa zaznamenávajú do zápisníc. Okrem toho sa tento dialóg týka aj krajín mimo Európskej únie, ako je Ukrajina. V súčasnom kontexte ruskej agresie a vojny na Ukrajine je to obzvlášť dôležité. Myslím si, že preto ďalšie stretnutie Európy Karpát vo februári budúceho roku bude ešte dôležitejšie, najmä pre krajiny susediace s Ukrajinou.
PAP: Má Poľsko vedúcu úlohu v Európe Karpát?
MK: V dejinách Poľska, od začiatku dynastie Piastovcov, je jedno obdobie z ekonomických a politických dôvodov veľmi zaujímavé: časy Poľsko-litovského spoločenstva a potom na chvíľu - Tri národy. Tento parlamentarizmus bol založený okrem iného na na rovnakom základe, slobodný s voľným. Verím, že aj dnes môže tento princíp priniesť najlepšie výsledky v spolupráci krajín strednej Európy. Ak by krajina mala pocit, že sa s ňou zaobchádza sekundárne, radšej by nebola ochotná spolupracovať. V Európskej únii bojujeme za to, aby naša časť Európy vrátane Poľska nebola braná ako sekundárny koloniálny doplnok – chceme, aby sa k nám pristupovalo ako k rovným a slobodným so slobodnými. Podobne v Európe Karpát. Síce Slováci, Česi, Maďari – tieto krajiny sú oveľa menšie ako Poľsko, ale keby sme im dali najavo, že z tohto dôvodu by sme mali byť dôležitejší, naša spolupráca by sa nerozvíjala. Nemci by mali viac výhod ako my. Ale keď spolu spolupracujeme v strednej Európe, hoci sme konkurenčne jeden z najslabších regiónov, rozvíjame sa najrýchlejšie, a to aj v celosvetovom meradle!
