19. novembra sa v Przemyśli konala konferencia organizovaná Przemyślskou kultúrnou spoločnosťou "Udalosti a ľudia 19. a 20. storočia - Przemyśl, Przemyśl Land, Podkarpacie v Európe Karpát" venovaný poľsko-maďarským vzťahom v regióne Przemyśl a vzdelávaniu a školstvu medzi Ľvovom a Krakovom.
Pôvodca stretnutí, vedúci kancelárie predsedu vlády Marek Kuchciński, poznamenal, že ide o siedmu a poslednú konferenciu zo série. - Pozývame vynikajúcich ľudí, ktorí majú vplyv na dnešný verejný život v našej krajine a v širšom zmysle siahame do minulosti, ale s myšlienkou čerpať múdrosť do budúcnosti - povedal Kuchciński. - Pri pohľade z perspektívy storočí je Przemyśl sentimentálnym centrom pre mnohé národy a kultúry strednej Európy, rozhodli sme sa, že tento cyklus ukončíme za účasti našich maďarských priateľov - dodal bývalý maršal. Oznámil tiež, že vo vláde sa po vzore Maďarov cvičiacich v poľskom jazyku rozhodlo o výchove niekoľkých desiatok štátnych úradníkov v maďarskom jazyku. Počas druhej časti stretnutia, ktoré sa konalo v novom sídle PTK, Marek Kuchciński pripomenul, že je to aj bývalé sídlo Spoločnosti a prvé sídlo občianskeho výboru Przemyśl, ako aj miestnosť, ktorá bola poskytnutá po prelomení po klube Empik. – Tu viedol ustanovujúcu schôdzu Jarosław Kaczyński. História sa uzavrela, ale my si nechceme len pripomínať, chceme sa z nej aj poučiť. Vedie nás starostlivosť o naše korene, a to nielen rodinné, ale aj o históriu, o históriu Poľska a našich vlastných domovín, a táto história je veľmi búrlivá a ťažká, no zároveň ukazuje veľké postavy hrdinov hrdinského skutky celých skupín ľudí, pretože tu sme hovorili o vojenských jednotkách – povedal šéf kancelárie predsedu vlády.
Počas prvého panelu: „Účasť Maďarov na spoločenskom, politickom a kultúrnom živote Przemyślskej zeme (19. – 20. storočie). Przemyśl – mesto mnohých kultúr. Každodenný život v starom Przemyśli“ za účasti rečníkov: Prednášal prof. István Kovács, prof. Csaby Gyorgy Kissa, dr. Imre Molnár, prof. DR. hab. Ján Draus, Dr. Lucjan Fac a dr. Tomáš Pomykacz bolo zdôraznené, že Przemyśl môžeme považovať za spoločné pamätné miesto Vyšehradu. Toto je miesto, kde odpočívajú maďarskí vojaci – 60 percent. Pevnosť Przemyśl pozostávala z maďarských jednotiek, tu vládol spoločný život, vychádzala literatúra a noviny v nemeckom, maďarskom a poľskom jazyku, kde okrem aktuálnych informácií vychádzali aj historické články, správy zo zahraničia a básne, napr. Gézy Gyóni, ktorý bol zajatý a zomrel v Rusku. V posádkovom kostole sa konali bohoslužby za Maďarov, rozvíjal sa kultúrny život, hral orchester, križovali sa dôležité železničné trate. Przemyśl v maďarskom povedomí stále existuje, dodnes sa organizujú výlety po cintorínoch 1. svetovej vojny s cieľom vzdelávať najmladšie generácie a zachovať pamiatku na ich predkov, o to viac, že v období komunizmu sa na tradíciu 1. svetovej vojny zabudlo.
Poľsko-maďarské vzťahy veľmi podrobne prezentuje maďarský historik prof. Lajos Szádeczky Kardoss, ktorého profil nám predstavil prof. Imre Molnár. Opisuje fakty ničenia, pustošenia a drancovania, pustošenia zo strany Rusov, čo je zdôraznené konkrétnymi príkladmi, ako napríklad to, že z 24 000 obyvateľov Jarosława zostalo počas 8 mesiacov „ruskej okupácie“ len 2-3 tisíc ľudí. ".
Pri prezentovaní daných situácií sa zároveň nevyhýba konfrontácii s otázkami o osude Poľska: „Teraz môže Poliak o sebe povedať to, čo kedysi povedal vojak Kuruc: Vlasť je oraná krvou... Ale aká bude budúcnosť priniesť po tejto obrovskej hekatombe? Poliak zatiaľ právom smúti za stavom svojej krajiny. Vojnová búrka spustošila jeho vlasť, nepriateľ neušetril jeho dediny, jeho domy. Bude tu vzkriesenie, a ak áno, aké to bude?“ A pokračuje: „Ak sa bývalé poľské krajiny získajú späť od Rusov, nebude možné vyhnúť sa odpovedi na túto otázku: Aký bude osud Poľska v budúcnosti? Pretože historické práva Poliakov musia byť zahrnuté do konečného povojnového vyrovnania.
Szádeczky-Kardos správne píše, že súčasná svetová vojna musela prísť, aby poľský národ mohol opäť dať znamenie života na javisku svetových dejín. Na poľskej pôde sa vedú tie najkrutejšie bitky a zúfalí poľskí bojovníci bojujú o budúcnosť svojej krajiny v radoch našich svetovo uznávaných obrancov. Bojujú so smrteľnou odvahou, ich pery spievajú národnú pieseň z napoleonských vojen: "Poľsko ešte nezahynulo..."
Uznajúc túto odvahu a skutočnosť, že po jari národov Poliaci a Maďari opäť spolu bojujú za slobodu, rodí sa v ňom presvedčenie a vyznanie: Dúfajme, že koniec vojny prinesie poľskému národu nový život , poľského kráľovstva, a to tak, že ich štátna hymna prosí: „Pane, vráť nám našu slobodnú vlasť...
Svoju knihu končí nasledujúcim povzdychom: „Nech dá Boh, aby na nebi nového, slávneho Uhorska a slobodného Poľska zažiaril nastávajúci deň pokoja po víťazných bitkách. Aké aktuálne je toto želanie a zároveň úloha pre každú generáciu Poliakov a Maďarov“.
Profesor Jan Draus pripomenul, že časť Poľskej republiky s Ľvovom a Przemyślom bola pod vládou rakúskej monarchie, ktorá sa v roku 1867 pretransformovala na Rakúsko-Uhorsko pod vládou Habsburgovcov. Od okamihu získania autonómie začal Przemyśl búrlivý vývoj. Bolo to mesto, kde prevládalo povolanie úradníka a učiteľa. Zo škôl v období autonómie Haliča vyšli mnohé významné osobnosti, ktoré by podľa profesora mali byť zachránené pred zabudnutím, ako prof. Henryk Jordan, Władysław Tarnawski, Kazimierz Kolbuszewski, Tymon Terlecki, Kazimierz Klink, Mojżesz Shorr, Marian Zimmermann, Marian Stroński, Herman Lieberman, Jaroslaw Rodnicki, Adam Sapieha.
Druhý panel za účasti podpredsedu Sejmu prof. DR. hab. Ryszard Terlecki a Dr. Jan Musiał sa volal: „Medzi Ľvovom a Krakovom. Vzdelávanie a školstvo v Przemyśli - od jezuitského kolégia po PWSW v Przemyśli. Rozoberá dejiny školstva, ktoré za svoj rozvoj z veľkej časti vďačí cirkvi – jezuitským a piaristickým rádom – a neskôr, vrátane dramatických osudov profesorov univerzít v Krakove a Ľvove, smrti vynikajúcich vedcov z rúk Nemcov v r. Ľvovskí či krakovskí profesori chytení počas 2. svetovej vojny do pasce, ktorej dôsledkom bol koncentračný tábor, ako aj ďalšie prenasledovanie zo strany stalinských úradov, zatýkanie a kariéra podriadená systému.
Počas posledného bodu stretnutia – propagácie knihy Dr. Jana Musiała „Prekliate storočie – nádherné storočie. O kompenzačných aspektoch poľskej literatúry devätnásteho storočia“ – autor upozornil na problém poloprávd a naratívov zastierajúcich pravdu prítomnú vo verejnom priestore. Zdôraznil, že v knihe sa chce vrátiť k téze, že sa oplatí posilniť ducha, že svoju a komunitnú identitu stojí za to postaviť na posilnenej spiritualite. Poznamenal, že kniha sleduje tri stopy: historicko-literárnu, ktorá odkazuje na typy literárnych žánrov, a psychoanalytickú.
