Narodený 22. marca 1957 vo Varšave ako syn Janusza Kaczmarského, maliara a výtvarného recenzenta, ktorý bol dlhé roky predsedom Hlavnej rady Združenia poľských umelcov a dizajnérov, a Anny Trojanowskej-Kaczmarskej, maliarky, učiteľky a historičky umenia. Samotný bard o svojom poňatí s neochvejným zmyslom pre iróniu histórie hovorí nasledovné:

„Pokiaľ viem, bolo to o láske. Bolo to tak. Starý otec chcel alebo mohol zariadiť, aby moja matka študovala v Paríži, ale mama nasledovala otca najprv do Leningradu, potom do Kyjeva. A pretože bol koniec stalinizmu, 1955, 1956, na vlastné oči videli, ako tento snový systém vyzerá, ako funguje. A ako sa hovorí, šupiny im spadli z očí. Presne tam som bol počatý počas búrky na Čiernom mori, počas výletu mojich rodičov na lodi „Rossiya“ – predtým „Adolf Hitler“.

Budúci spevák navštevoval renomované varšavské XV Liceum Ogólnokształcące im. Narcyza Żmichowska. Potom v roku 1980 absolvoval polonistiku na Varšavskej univerzite, kde písal diplomovú prácu o literatúre osvietenstva u prof. Zdzisław Libera. Mala názov „Postava Stanisława Augusta Poniatowského v príležitostnej poézii svojej doby“. Dá sa povedať, že tento intelektuálny útvar jednoznačne ovplyvnil Kaczmarského tvorbu. Jeho piesne často využívajú obľúbenú alegóriu osvietencov (znamenie alebo príbeh, ktorý v doslovnej rovine o niečom hovorí, ale ich skutočný, „skrytý“ význam je iný). Majstrovským dielom je v tomto smere Katyňská balada – séria rozporuplných prirovnaní, ktoré ukazujú, čím hrob v smolenskom lese nie je. Počiatky osvietenstva (aj keď nielen, ako sa tu dá dostať aj do skorších epoch) majú aj príbeh o súčasnosti s využitím historických, väčšinou antických narážok. Napokon sám spevák povedal, že rozpad Prvej poľskej republiky, ku ktorému došlo v tej dobe, bol pre neho základným historizofickým odkazom. Ako kuriozitu možno dodať, že podľa rodinnej tradície bol básnikovým vzdialeným príbuzným Jakub Jasiński, osvietenský spisovateľ, vojak a revolucionár.

Súbežne so štúdiom začal Kaczmarski svoju hudobnú kariéru. Debutoval v roku 1976 (počas Varšavského pesničkového veľtrhu), hoci texty niektorých piesní vznikli oveľa skôr. Autor Múrov bol spojený s kabaretom Pod Egidou Jána Pietrzaka - napríklad Balada o predszkolu je zachovaná v kabaretnom štýle, hoci bližšie k štýlu Wojciecha Mlynarského. V 70. rokoch 20. storočia sa začala aj dlhodobá a plodná spolupráca medzi Kaczmarským, Przemyslawom Gintrowským a Zbigniewom Łapińským. Ich prvý spoločný program Múry vznikol v roku 1979, po ňom nasledovalo Muzeum a Raj.

V roku 1979 získal Kaczmarski ocenenie na Festivale študentskej piesne v Krakove za pieseň Obława / Hon na človeka a v roku 1981 získal novinársku cenu na festivale v Opole za Epitafium dla Włodzimierz Wysockiego / Epitaf pre Włodzimierza Wysockého, ktorá je dodnes jednou z jeho najcennejších piesní. Kaczmarski si Rusa veľmi vážil. Autor piesne Obława / Lov na človeka, ktorú napísal ako 17-ročný a ktorá vznikla na základe Wysockého knihy Polowanie na wolki / Lov na vlka, dokonca použil majstrovu myšlienku pri písaní piesne Czołg / Tank a preložil niekoľko jeho piesní. Wysockého koncert, ktorý prišiel do Poľska v roku 1974, bol pre Kaczmarského vždy dôležitou a často spomínanou udalosťou.

V čase zavedenia stanného práva v Poľsku – 13. decembra 1981 – bol Kaczmarski vo Francúzsku na turné. Vtedy sa rozhodol, že sa do krajiny nevráti. Neskôr žil najmä z vystúpení, časť zisku vyčlenil na podporu undergroundovej Solidarity. V roku 1984 začal pracovať v Mníchove pre Rádio Slobodná Európa. Stal sa členom redakcie Poľského rozhlasu tohto rádia, moderoval vysielanie „Kwadrans z Kaczmarski“ a písal politické komentáre pre hlavný spravodajský web „Fakty. diania. Názory“. Pôsobil tam až do roku 1994, kedy bola zlikvidovaná poľská sekcia rozhlasu (hlavným poslaním rozhlasu je vysielať programy do nedemokratických krajín a Poľsko medzi ne už niekoľko rokov nepatrí).

Od roku 1990 Kaczmarski často navštevoval a cestoval po Poľsku. Jeho prvé turné po deviatich rokoch so Zbigniewom Łapińským vyústilo do albumu Live, ktorý v roku 2001 získal status Zlatej platne, čo v tom čase znamenalo predaj viac ako 50-tisíc kusov. Trio Kaczmarski-Gintrowski-Łapiński spolupracovalo na albumoch Wojna postu z karnawałem (1993) a Sarmatia (1994).

V roku 1995 sa Kaczmarski spolu so svojou druhou manželkou Ewou (ktorá mu v Mníchove pomohla prekonať závislosť od alkoholu) a deväťročnou dcérou Patryciou usadil v Austrálii neďaleko Perthu. Za odkaz na toto rozhodnutie možno považovať pieseň 1789 a album Two Rocks, ktorého názov odkazuje na geologický útvar nachádzajúci sa v blízkosti miesta jeho bydliska. Tentoraz však emigrácia napriek značnej geografickej vzdialenosti neuzavrela cestu k vystúpeniam v Poľsku.

V roku 2001 oslávil Jacek Kaczmarski dvadsiate piate výročie svojej tvorby, ktoré si pripomenul albumom Dwadzieścia (5) lat później / Po dvadsiatich (5) rokoch, ktorého názov zároveň odkazoval na dvadsiate piate výročie Solidarity. O rok neskôr, v marci 2002, mu diagnostikovali rakovinu pažeráka v pokročilom štádiu. Kaczmarski sa rozhodol podstúpiť nákladnú a komplikovanú liečbu v Rakúsku v nádeji, že sa vyhne operácii, ktorá by mu natrvalo poškodila hlasivky. V tom čase sa organizovali početné koncerty a zbierky. Žiaľ, napriek sľubným počiatočným výsledkom Kaczmarski 10. apríla 2004 po dvoch rokoch boja s chorobou zomrel v nemocnici v Gdansku.

Kaczmarski bol samouk v hre na gitare, čo ho viedlo k rozvoju neobvyklej techniky. Vznikla v dôsledku držania gitary v obrátenej polohe - napriek tomu, že sám autor nebol ľavák. Takíto gitaristi zvyčajne obrátia polohu strún na krku tak, aby sa tie isté struny nachádzali v spodnej časti ako v prípade praváka, ktorý drží nástroj normálnym spôsobom. Kaczmarski to neurobil, čo znamenalo nutnosť vykonať úchopy inak, ako je všeobecne prijaté. Sám hudobník tvrdil, že časom si všimol, že mu to pomáha dodať basovým akordom špecifický zvuk.

Ďalšou hudobnou kuriozitou je priznanie sa k ovplyvneniu... klavírnymi technikami v prípade piesne Obława:

„Chcel som navodiť dojem pretekov, chaosu, a teda aj rytmu. Čo sa týka náročnosti tejto techniky, k jej zvládnutiu mi nepochybne pomohla hra na klavíri, kde základom je uvoľnené zápästie. Tento rytmus sa nedá hrať dlho so stuhnutou rukou.“

Ak nepočítame tieto technické zvláštnosti, Kaczmarski zostal v oblasti hudby tradicionalistom. Hovorieval:

„Snažím sa byť verný jednému pravidlu: pri skladaní hudby sa spolieham na klasické vzory. Nepoužívam jazzové, bluesové, rockové ani popové štandardy. Pokiaľ to k niečomu nie je. Ale to sa stáva málokedy."

Nevyhýbal sa však ani hudobným citáciám a štylizáciám - napríklad v skladbe Z pasa słuckiego pożytek použil melódiu polonézy.

V textoch Kaczmarského piesní upútajú pozornosť hneď dve veci: vkusná irónia a schopnosť prerozprávať texty kultúry tak, že stále vzbudzujú u poslucháča záujem, či dokonca vyjadrujú nový, originálu neznámy obsah. Zhrnutím románu Bolesława Prusa je napríklad pieseň Lalka – v ktorej jednoduchý refrén („Rzecki sníva o Bonapartovi / Wokulski miluje Izabelu“) komentuje tie isté verše zakaždým trochu inak. Kaczmarski však dosiahol skutočné majstrovstvo v písaní o obrazoch. Popisy umeleckých diel (tzv. ekfrázy) boli predmetom celého programu s názvom Múzeum, ktorý pripravili spoločne s Przemysławom Gintrowským a Zbigniewom Łapińskim.

Odkazy na maľbu sa v Kaczmarského diele objavujú veľmi často. Stačí pripomenúť Otrávenú studňu, odkazujúcu na sériu obrazov Jaceka Malczewského, ironické Podvodníkov, založené na Caravaggiových Kartágoch, v ktorých si podvodník a podvedený nečakane vymenia miesta, Veľvyslancov, verne odrážajúcich myšlienku Hansa Holbeina, ktorého maľba sa zaoberá pominuteľnosťou, alebo celý program múzea. Menej známe - okrem Rubľova - sú piesne podľa filmov Andreja Tarkovského: Stalker a obeť.

Ďalšou charakteristickou črtou tohto diela je neuveriteľná schopnosť štylizácie. Svedčia o tom diela ako Epitaf Bruna Jasieńského, ktorého text napodobňuje nielen básnikov charakteristický rytmus (štrnásť slabík 7+7 popretkávaných trinástimi slabikami s mužskou, prízvučnou klauzulou), ale aj prekvapivé, avantgardné metafory a neologizmy predvojnový futurista: „A inhalujem výpary spôsobujúce londýnsku chrípku / A chutím parížsky plesnivý rokfort. Vo všeobecnosti častou spisovateľskou stratégiou autora Krzyka bola tzv lyrickosť roly, teda vystupovanie v niekoho mene, napríklad v piesňach Luter, Jan Kochanowski či v odvážnej Śnie Katarzyna - ale aj v textoch podľa vzoru príbehov, ktoré počúvajú obyčajní ľudia. Túto metódu dokonale zhrnula Joanna Boss:

„Autor vo svojich piesňach často […] dáva hlas zvieratám, postavám z obrazov, literárnym hrdinom, jednoduchým ľuďom, ktorí pri opise seba alebo situácie, v ktorej sa nachádzajú, zároveň kreslia spôsobom, ktorý nie je nevyhnutne vedomí, obraz a farba reality, ktorej sú súčasťou."

Kaczmarského štylistické schopnosti mu veľmi uľahčili vzťah k dejinám kultúry, rozprávať o minulosti hlasom čo najbližším a zároveň súčasným. Dokonalé napodobňovanie však neznamenalo úplné prijatie – naopak, texty tohto druhu vyjadrovali toľko potvrdenia ako pochybností. Skvelým príkladom je rozhovor s portrétom rakvy zo 16. storočia, ktorý sa spočiatku zdal ako konzervatívny manifest, no postupom času predstavoval čoraz jemnejšiu víziu našej historickej batožiny. V ďalších prípadoch sa rozprávanie o minulosti stáva pripomienkou nočnej mory a našej spoluúčasti na nej. Na túto tému sa vyjadril prof. Jerzy Jedlicki nazval túto stratégiu písania „na hrôzu sŕdc“, čo platí najmä pre cyklus piesní odkazujúcich na trilógiu Henryka Sienkiewicza a vyjadrujúcich pochybnosti o postojoch jej hrdinov.

Vzhľadom na verejný obraz Kaczmarského ako barda sa často zabúda na humorný aspekt jeho piesní. Napriek tomu bravúrne interpretoval napríklad piesne Stanisława Staszewského (tie isté, ktoré sa neskôr objavili na albume Tata Kazika), parodoval hlas Boba Dylana v inak hlbokej balade o umelcovom odcudzení alebo písal vlastné texty s veľkým komickým nákladom. Z nich treba vyzdvihnúť baladu Czaty śmiełowskie, ako aj niekoľko ďalších piesní, ktoré sa nachádzajú aj na albume Pochwała łotrostwa.

Napriek zmyslu pre humor a iróniu sa Kaczmarski zásadne bránil optimistickému čítaniu svojich piesní. Pieseň Mury (1978), ktorú na melódiu L'estaca naspieval Katalánec Lluís Llach (pieseň, ktorá bola mimochodom považovaná za výraz protestu proti diktatúre generála Franca), bola síce považovaná za neoficiálnu hymnu Solidarity, ale sám autor sa dôsledne držal inej interpretácie.

„Mury“ som napísal v roku 1978 ako pieseň o nedôvere voči všetkým masovým hnutiam. Počul som nahrávku Lluísa Llacha a spev tisícov a predstavil som si situáciu – ako egoista a človek, ktorý si v živote cení individualitu – že niekto vytvorí niečo veľmi krásne, pretože je to krásna hudba, krásna pieseň a potom je zbavený svojej práce, pretože ju ľudia zachytávajú. Dielo jednoducho prestáva byť majetkom umelca a o tom sú Walls. A balada sa predpovedala, pretože sa jej stalo to isté.

Vzhľadom na ľudové, optimistické chápanie balady jej autor urobil dve dôležité polemické gestá. Prvou bola melancholická pieseň známa ako Mury'87 alebo Podwórko. Začalo sa to slovami: „Ako môžete vytrhnúť zuby tyčí zo stien / Keď sú tehly a malta zafarbené hrdzou? / Aké hnijúce sutiny - starý svet pochovať, / Keď niet a - na čom postaviť nový?", v chóre sa namiesto múrov objavili hroby. Na koncertoch umelec často provokoval publikum, hral dynamický úvod Mury, aby po ňom uviedol Podwórko. Druhým bola zmena posledných riadkov po páde komunizmu v Poľsku, keď Kaczmarski namiesto minulého času začal spievať v prítomnom čase: "A steny rastú, rastú, rastú / reťaz sa hojdá pri nohách." Dôkazom širšieho a všeobecnejšieho chápania takých piesní z podobenstiev ako Mury alebo Obława môže byť toto tvrdenie:

„Toto naozaj nie sú antikomunistické piesne. Ako väčšina Wysockiho diel, aj toto sú diela vyžadujúce slobodu a dôstojnosť jednotlivca. Komunizmus ako jedinečne represívny systém nie je monopolom.

Jednou z oblastí Kaczmarského tvorby, ktorá je stále nedocenená, sú jeho romány. Prinajmenšom prvý z nich, Autoportrét s darebákom (Autoportret z kanalią), vyvolal vo svojej dobe veľký rozruch, pretože zobrazuje poľské opozičné kruhy v krivom zrkadle. Predstavuje poľské opozičné kruhy v krivom zrkadle. Titulným grázlom je študent Daniel Błowski, Kaczmarov priateľ, ktorý je zamilovaný do rovnakého dievčaťa ako on a ktorý spolupracuje s bezpečnostnou službou a komunistickými orgánmi. Kaczmar sám má tiež ďaleko od dokonalosti - je tu napríklad téma alkoholizmu (založená na autorových vlastných skúsenostiach). Sám autor vidí v nepríjemnom, bezútešnom charaktere sveta, ktorý je v románe predstavený, pokus o obnovenie rovnováhy, ktorá väčšine príbehov o tých časoch chýba:

„Len som sa snažil vyrovnať obraz, ktorý bol mytologizovaný v knihách napísaných po roku 1989: My, hrdinovia undergroundu, my emigranti, organizovali sme pomoc Poľsku, ovplyvňovali západnú verejnú mienku atď. vyzeralo to trochu inak."

Kaczmarski vo svojich románoch spravidla hojne využíval autobiografické témy: Plaża dla psów (Pláž pre psov) je dozvukom jeho pobytu v Austrálii, O anioły (O anjeloch) sa vracia k téme závislosti, tentoraz na pozadí zmien v Poľsku v roku 1989, zatiaľ čo Napój Ananków (Nápoj Ananków) je... kombináciou spomienok na obdobie práce v Rádiu Slobodná Európa s fantazijným románom o legendárnom mužovi žijúcom kdesi za Uralom. Okrem toho sa v tejto knihe objavuje homosexuálna téma.

Diela autora Manhunt často nachádzali odozvu u iných umelcov. Obmedzím sa tu len na niekoľko príkladov. Kaczmarského hudba zohrala dôležitú úlohu vo filme Posledný zvon v réžii Magdaleny Łazarkiewiczovej podľa scenára Włodzimierza Boleckého (1989). V roku 2007 nahrala reggae skupina Habakuk so špeciálne pozvanými hosťami (vrátane Munieka Staszczyka a Patrycie Kaczmarskej) album A ty siej..., na ktorom zaznelo 13 piesní Kaczmarskej. Tá istá skupina nahrala aj skladbu Mury spievanú na melódiu Get up, stand up od Boba Marleyho.

Dôsledky Kaczmarského speváckej slávy boli často nejednoznačné, pokiaľ ide o literárnu recepciu jeho diel. Ako píše Krzysztof Gajda, autor doktorandskej práce o umelcovi

„Jacek Kaczmarski sa zapísal do poľskej povojnovej kultúry ako skladateľ a textár. Tento výber žánrov spôsobil, že napriek obrovskej obľube, ktorej sa jeho dielo tešilo (...), sa ešte nestalo predmetom rozsiahlejších literárnych štúdií.“

V posledných rokoch sa situácia našťastie zmenila, o čom svedčia početné magisterské práce uvedené na stránke Wikipédie venovanej autorovi. Treba preto dúfať, že Kaczmarského miesto v literatúre bude konečne patrične ocenené.

Foto: TVP/PAP - Ireneusz Sobieszczuk

text: http://culture.pl/