Narodený 22. marca 1957 vo Varšave ako syn Janusza Kaczmarského, maliara a výtvarného recenzenta, ktorý bol dlhé roky predsedom Hlavnej rady Združenia poľských umelcov a dizajnérov, a Anny Trojanowskej-Kaczmarskej, maliarky, učiteľky a historičky umenia. Samotný bard o svojom poňatí s neochvejným zmyslom pre iróniu histórie hovorí nasledovné:

"Pokiaľ viem, išlo o lásku. Bolo to takto. Starý otec chcel alebo mohol zariadiť, aby mama študovala v Paríži, ale mama nasledovala otca najprv do Leningradu a potom do Kyjeva. A keďže to bol koniec stalinizmu, v rokoch 1955, 1956, na vlastné oči videli, ako ten vysnívaný systém vyzerá a ako funguje. A ako sa hovorí, spadli im šupiny z očí. Presne tam som bol počatý, počas búrky na Čiernom mori, počas cesty mojich rodičov na lodi Rossija - predtým Adolf Hitler."

Budúca speváčka navštevovala renomované 15. gymnázium Narcyza Żmichowska vo Varšave. V roku 1980 ukončil štúdium poľskej filológie na Varšavskej univerzite, kde pod vedením profesora Zdzisława Liberu napísal diplomovú prácu o literatúre osvietenstva. Mala názov "Postava Stanisława Augusta Poniatowského v príležitostnej poézii jeho epochy". Možno povedať, že táto intelektuálna formácia jasne ovplyvnila Kaczmarského dielo. V jeho piesňach sa často používa alegória (znak alebo príbeh, ktorý na doslovnej úrovni o niečom hovorí, ale jeho skutočný, "skrytý" význam je iný), ktorá bola obľúbená v osvietenstve. Majstrovským dielom je v tomto smere Balada o Katyni - séria protirečivých prirovnaní, ktoré hovoria o tom, čo hrob v smolenskom lese nie je. Aj rozprávanie o súčasnosti prostredníctvom historických, zväčša antických alúzií je osvietenského pôvodu (hoci nielen, pretože tu možno siahnuť aj do starších epoch). Napokon sám spevák povedal, že pád prvej republiky, ku ktorému došlo v tomto období, pre neho predstavuje základný historiozofický odkaz. Zaujímavosťou je, že podľa rodinnej tradície bol básnikovým vzdialeným príbuzným Jakub Jasiński, osvietenský spisovateľ, vojak a revolucionár.

Súbežne so štúdiom začal Kaczmarski svoju hudobnú kariéru. Debutoval v roku 1976 (počas Varšavského pesničkového veľtrhu), hoci texty niektorých piesní vznikli oveľa skôr. Autor Múrov bol spojený s kabaretom Pod Egidou Jána Pietrzaka - napríklad Balada o predszkolu je zachovaná v kabaretnom štýle, hoci bližšie k štýlu Wojciecha Mlynarského. V 70. rokoch 20. storočia sa začala aj dlhodobá a plodná spolupráca medzi Kaczmarským, Przemyslawom Gintrowským a Zbigniewom Łapińským. Ich prvý spoločný program Múry vznikol v roku 1979, po ňom nasledovalo Muzeum a Raj.

V roku 1979 získal Kaczmarski ocenenie na Festivale študentskej piesne v Krakove za pieseň Obława / Hon na človeka a v roku 1981 získal novinársku cenu na festivale v Opole za Epitafium dla Włodzimierz Wysockiego / Epitaf pre Włodzimierza Wysockého, ktorá je dodnes jednou z jeho najcennejších piesní. Kaczmarski si Rusa veľmi vážil. Autor piesne Obława / Lov na človeka, ktorú napísal ako 17-ročný a ktorá vznikla na základe Wysockého knihy Polowanie na wolki / Lov na vlka, dokonca použil majstrovu myšlienku pri písaní piesne Czołg / Tank a preložil niekoľko jeho piesní. Wysockého koncert, ktorý prišiel do Poľska v roku 1974, bol pre Kaczmarského vždy dôležitou a často spomínanou udalosťou.

Keď bolo 13. decembra 1981 v Poľsku vyhlásené stanné právo, Kaczmarski bol vo Francúzsku na koncertnom turné. Nerozhodol sa vrátiť do Poľska. Potom sa živil najmä koncertovaním a časť svojich príjmov venoval na podporu podzemného hnutia Solidarita. V roku 1984 začal pracovať v Mníchove pre Rádio Slobodná Európa. Stal sa členom redakcie poľskej časti rozhlasu, viedol reláciu "Kaczmarski štvrťhodinka" a písal politické komentáre pre hlavné spravodajstvo "Fakty. Podujatia. Názory". Pracoval tam až do roku 1994, keď bola poľská časť rozhlasu zrušená (hlavným poslaním rozhlasu je vysielanie do nedemokratických krajín a Poľsko už medzi ne nepatrilo).

Od roku 1990 Kaczmarski často navštevoval a cestoval po Poľsku. Jeho prvé turné po deviatich rokoch so Zbigniewom Łapińským vyústilo do albumu Live, ktorý v roku 2001 získal status Zlatej platne, čo v tom čase znamenalo predaj viac ako 50-tisíc kusov. Trio Kaczmarski-Gintrowski-Łapiński spolupracovalo na albumoch Wojna postu z karnawałem (1993) a Sarmatia (1994).

V roku 1995 sa Kaczmarski spolu so svojou druhou manželkou Ewou (ktorá mu v Mníchove pomohla prekonať závislosť od alkoholu) a deväťročnou dcérou Patryciou usadil v Austrálii neďaleko Perthu. Za odkaz na toto rozhodnutie možno považovať pieseň 1789 a album Two Rocks, ktorého názov odkazuje na geologický útvar nachádzajúci sa v blízkosti miesta jeho bydliska. Tentoraz však emigrácia napriek značnej geografickej vzdialenosti neuzavrela cestu k vystúpeniam v Poľsku.

V roku 2001 oslávil Jacek Kaczmarski dvadsiate piate výročie svojej tvorby, ktoré si pripomenul albumom Dwadzieścia (5) lat później / Po dvadsiatich (5) rokoch, ktorého názov zároveň odkazoval na dvadsiate piate výročie Solidarity. O rok neskôr, v marci 2002, mu diagnostikovali rakovinu pažeráka v pokročilom štádiu. Kaczmarski sa rozhodol podstúpiť nákladnú a komplikovanú liečbu v Rakúsku v nádeji, že sa vyhne operácii, ktorá by mu natrvalo poškodila hlasivky. V tom čase sa organizovali početné koncerty a zbierky. Žiaľ, napriek sľubným počiatočným výsledkom Kaczmarski 10. apríla 2004 po dvoch rokoch boja s chorobou zomrel v nemocnici v Gdansku.

Kaczmarski bol samouk v hre na gitare, čo ho viedlo k rozvoju neobvyklej techniky. Vznikla v dôsledku držania gitary v obrátenej polohe - napriek tomu, že sám autor nebol ľavák. Takíto gitaristi zvyčajne obrátia polohu strún na krku tak, aby sa tie isté struny nachádzali v spodnej časti ako v prípade praváka, ktorý drží nástroj normálnym spôsobom. Kaczmarski to neurobil, čo znamenalo nutnosť vykonať úchopy inak, ako je všeobecne prijaté. Sám hudobník tvrdil, že časom si všimol, že mu to pomáha dodať basovým akordom špecifický zvuk.

Ďalšou hudobnou kuriozitou je priznanie sa k ovplyvneniu... klavírnymi technikami v prípade piesne Obława:

"Chcel som navodiť dojem naháňačky, chaosu, a preto ten rytmus. Čo sa týka náročnosti tejto techniky, nepochybne mi pri jej zvládnutí pomohla hra na klavíri, kde je uvoľnené zápästie základom. Tento rytmus sa nedá hrať príliš dlho so strnulou rukou."

Ak nepočítame tieto technické zvláštnosti, Kaczmarski zostal v oblasti hudby tradicionalistom. Hovorieval:

"Snažím sa byť verný jednej zásade: pri komponovaní hudby vychádzam z klasických vzorov. Nepoužívam džezové, bluesové, rockové ani popové štandardy. Pokiaľ nejde o to, aby ste niečo podávali. Ale to sa stáva len zriedka."

Nevyhýbal sa však ani hudobným citáciám a štylizáciám - napríklad v skladbe Z pasa słuckiego pożytek použil melódiu polonézy.

V Kaczmarského piesňových textoch okamžite zaujmú dve veci: rafinovaná irónia a schopnosť prerozprávať kultúrne texty takým spôsobom, že stále vzbudzujú záujem poslucháča, alebo dokonca vyjadrujú nový, neznámy obsah. Zhrnutím románu Boleslava Prusa je napríklad pieseň Lalka, v ktorej jednoduchý refrén ("Rzecki sníva o Bonapartovi / Wokulski miluje Izabelu") komentuje tie isté strofy zakaždým trochu inak. Skutočné majstrovstvo však Kaczmarski dosiahol pri písaní o obrazoch. Opisom umeleckých diel (tzv. ekfrázam) bol venovaný celý program s názvom Múzeum, ktorý pripravil spolu s Przemyslawom Gintrowským a Zbigniewom Łapińským.

Odkazy na maľbu sa v Kaczmarského diele objavujú veľmi často. Stačí pripomenúť Otrávenú studňu, odkazujúcu na sériu obrazov Jaceka Malczewského, ironické Podvodníkov, založené na Caravaggiových Kartágoch, v ktorých si podvodník a podvedený nečakane vymenia miesta, Veľvyslancov, verne odrážajúcich myšlienku Hansa Holbeina, ktorého maľba sa zaoberá pominuteľnosťou, alebo celý program múzea. Menej známe - okrem Rubľova - sú piesne podľa filmov Andreja Tarkovského: Stalker a obeť.

Ďalšou charakteristickou črtou jeho tvorby je mimoriadna schopnosť štylizácie. Svedčia o tom diela ako Epitafium Brunona Jasieńskiego, ktorého text napodobňuje nielen charakteristický básnikov rytmus (štrnásťriadková 7+7 prerušovaná trinásťriadkovou mužskou prízvučnou vetou), ale aj prekvapivé, avantgardné metafory a neologizmy predvojnového futuristu: "A ja vdychujem londýnske chrípkové výpary / a ochutnávam parížsky plesnivý rokfort". Vo všeobecnosti bola častou spisovateľskou stratégiou autora Výkriku tzv. rolovú lyriku, t. j. hovorenie v mene niekoho, napríklad v piesňach Luter, Jan Kochanowski alebo v bravúrnom Kataríninom sne - ale aj v textoch modelovaných na základe príbehov, ktoré počul od obyčajných ľudí. Túto metódu dokonale zhrnula Joanna Bossová:

"Autor často [...] vo svojich piesňach dáva hlas zvieratám, postavám z obrazov, literárnym hrdinom, jednoduchým ľuďom, ktorí opisujúc seba alebo situáciu, v ktorej sa nachádzajú, zároveň kreslia, nie nevyhnutne vedomým spôsobom, obraz a farbu skutočnosti, ktorej sú súčasťou."

Kaczmarského štylistické schopnosti mu umožnili veľmi ľahko odkazovať na kultúrnu históriu, hovoriť o minulosti hlasom, ktorý je jej čo najbližší a zároveň súčasný. Dokonalá imitácia však neznamenala úplnú akceptáciu - naopak, takéto texty vyjadrovali rovnako potvrdenie ako pochybnosti. Výborným príkladom je Rozhovor s portrétom rakvy zo 16. storočia, ktorý sa na prvý pohľad javí ako manifest konzervatívca, ale s odstupom času predstavuje čoraz diferencovanejšiu víziu našej historickej batožiny. V iných prípadoch sa rozhovor o minulosti stáva pripomienkou nočnej mory a našej spoluviny na nej. Profesor Jerzy Jedlicki nazval túto stratégiu "písaním, ktoré desí srdcia", čo platí najmä pre cyklus piesní, ktoré odkazujú na trilógiu Henryka Sienkiewicza a vyjadrujú pochybnosti o postojoch jej protagonistov.

Vzhľadom na verejný obraz Kaczmarského ako barda sa často zabúda na humorný aspekt jeho piesní. Napriek tomu bravúrne interpretoval napríklad piesne Stanisława Staszewského (tie isté, ktoré sa neskôr objavili na albume Tata Kazika), parodoval hlas Boba Dylana v inak hlbokej balade o umelcovom odcudzení alebo písal vlastné texty s veľkým komickým nákladom. Z nich treba vyzdvihnúť baladu Czaty śmiełowskie, ako aj niekoľko ďalších piesní, ktoré sa nachádzajú aj na albume Pochwała łotrostwa.

Napriek zmyslu pre humor a iróniu sa Kaczmarski zásadne bránil optimistickému čítaniu svojich piesní. Pieseň Mury (1978), ktorú na melódiu L'estaca naspieval Katalánec Lluís Llach (pieseň, ktorá bola mimochodom považovaná za výraz protestu proti diktatúre generála Franca), bola síce považovaná za neoficiálnu hymnu Solidarity, ale sám autor sa dôsledne držal inej interpretácie.

"Mury" som napísal v roku 1978 ako dielo o nedôvere voči akémukoľvek masovému hnutiu. Počul som nahrávku Lluísa Llacha a tisíce spievajúcich ľudí a predstavil som si situáciu - ako egoista a človek, ktorý si v živote cení individualizmus -, že niekto vytvorí niečo veľmi krásne, pretože je to krásna hudba, krásna pieseň, a potom je o svoje dielo pripravený, pretože ho ľudia zachytia. Dielo jednoducho prestáva byť majetkom umelca a o tom je práve "Mury". A táto balada sa rozletela, pretože sa jej stalo to isté."

Voči hovorovému, optimistickému chápaniu balady urobil jej autor dve dôležité polemické gestá. Prvou bola melancholická pieseň známa ako Mury'87 alebo Podwórko. Začalo sa to slovami: "Ako môžeš vytrhnúť zuby mreží zo stien, / keď sú tehly a malta posiate hrdzou? / Ako môžeš starý svet pochovať hnijúcou sutinou, / keď nový svet nemá na čom stavať?", refrén ukazuje hroby namiesto múrov. Na koncertoch umelec často provokoval publikum dynamickým úvodom do Walls, aby potom zahral Podwórko. Druhou bola zmena v posledných veršoch po páde komunizmu v Poľsku, keď Kaczmarski začal spievať v prítomnom čase namiesto minulého: "A steny rastú, rastú, rastú / reťaz sa hojdá pri tvojich nohách". Ako svedectvo širšieho, všeobecnejšieho chápania takých piesní - proroctiev ako Mury alebo Obława si zoberme tento výrok:

"V skutočnosti to nie sú protikomunistické piesne. Podobne ako väčšina Vysockého piesní, aj tieto piesne zdôrazňujú slobodu a dôstojnosť jednotlivca. Komunizmus ako systém, ktorý jedinečným spôsobom prenasleduje jednotlivca, nie je monopolný."

Jednou z oblastí Kaczmarského tvorby, ktorá je stále nedocenená, sú jeho romány. Prinajmenšom prvý z nich, Autoportrét s darebákom (Autoportret z kanalią), vyvolal vo svojej dobe veľký rozruch, pretože zobrazuje poľské opozičné kruhy v krivom zrkadle. Predstavuje poľské opozičné kruhy v krivom zrkadle. Titulným grázlom je študent Daniel Błowski, Kaczmarov priateľ, ktorý je zamilovaný do rovnakého dievčaťa ako on a ktorý spolupracuje s bezpečnostnou službou a komunistickými orgánmi. Kaczmar sám má tiež ďaleko od dokonalosti - je tu napríklad téma alkoholizmu (založená na autorových vlastných skúsenostiach). Sám autor vidí v nepríjemnom, bezútešnom charaktere sveta, ktorý je v románe predstavený, pokus o obnovenie rovnováhy, ktorá väčšine príbehov o tých časoch chýba:

"Snažil som sa len vyrovnať obraz, ktorý bol mytologizovaný v knihách napísaných po roku 89: my, hrdinovia odboja, my, emigranti, sme organizovali pomoc Poľsku, ovplyvňovali sme západnú verejnú mienku a tak ďalej. To všetko je pravda, len z ľudského hľadiska to vyzeralo trochu inak."

Kaczmarski vo svojich románoch spravidla hojne využíval autobiografické témy: Plaża dla psów (Pláž pre psov) je dozvukom jeho pobytu v Austrálii, O anioły (O anjeloch) sa vracia k téme závislosti, tentoraz na pozadí zmien v Poľsku v roku 1989, zatiaľ čo Napój Ananków (Nápoj Ananków) je... kombináciou spomienok na obdobie práce v Rádiu Slobodná Európa s fantazijným románom o legendárnom mužovi žijúcom kdesi za Uralom. Okrem toho sa v tejto knihe objavuje homosexuálna téma.

Diela autora Manhunt často nachádzali odozvu u iných umelcov. Obmedzím sa tu len na niekoľko príkladov. Kaczmarského hudba zohrala dôležitú úlohu vo filme Posledný zvon v réžii Magdaleny Łazarkiewiczovej podľa scenára Włodzimierza Boleckého (1989). V roku 2007 nahrala reggae skupina Habakuk so špeciálne pozvanými hosťami (vrátane Munieka Staszczyka a Patrycie Kaczmarskej) album A ty siej..., na ktorom zaznelo 13 piesní Kaczmarskej. Tá istá skupina nahrala aj skladbu Mury spievanú na melódiu Get up, stand up od Boba Marleyho.

Dôsledky Kaczmarského speváckej slávy boli často nejednoznačné, pokiaľ ide o literárnu recepciu jeho diel. Ako píše Krzysztof Gajda, autor doktorandskej práce o umelcovi

"Jacek Kaczmarski sa v poľskej povojnovej kultúre objavil ako textár a skladateľ piesní. Táto voľba žánru spôsobila, že napriek obrovskej popularite, ktorej sa jeho dielo tešilo (...), sa doteraz nestalo predmetom rozsiahlej literárnovednej štúdie."

V posledných rokoch sa situácia našťastie zmenila, o čom svedčia početné magisterské práce uvedené na stránke Wikipédie venovanej autorovi. Treba preto dúfať, že Kaczmarského miesto v literatúre bude konečne patrične ocenené.

Foto: TVP/PAP - Ireneusz Sobieszczuk

text: http://culture.pl/