V nedeľu (2. októbra) na pozvanie maršala Mareka Kuchcińského prišiel do Przemyśla s prednáškou profesor Zdzisław Krasnodębski, známy historik ideí, autor viacerých kníh, prednášajúci na Brémskej univerzite a na Univerzite kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave. Prof. Krasnodębski sa s početným publikom (v koncertnej sále Przemyskej hudobnej spoločnosti) podelil o svoje úvahy o "globalizácii, slobode národov a modernom vlastenectve". Tu je skratka hlavnej časti tohto prejavu:

 

Podpora "Občianskej platformy" je do veľkej miery založená na rozšírenom názore, že ide o promodernistickú stranu, ktorá sa uberá rovnakým smerom ako svet. Tí, ktorí tomu veria, zároveň považujú "právo a spravodlivosť" za konzervatívnu a nie veľmi modernú silu. Prof. Krasnodębski kriticky analyzoval tieto názory a toto presvedčenie, odvolávajúc sa na históriu a analyzujúc súčasný vývoj v Európe a vo svete.

{gallery}krasnodebski2011{/gallery}

Z historického hľadiska sa myšlienka národných štátov presadila v roku 1918, keď sa rozpadajúce sa impériá rozdelili medzi jednotlivé národy. Tie predpokladali prekrývanie kultúrnych a politických hraníc a javili sa ako výraz slobody národov. Paradoxom Poľska v tomto období bolo mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva poľského štátu, ktoré sa znovuzrodilo po dlhom období otroctva. V predvojnovom Poľsku tvorili Poliaci len 64 % obyvateľstva a politicky uvedomelých Poliakov bolo pravdepodobne ešte menej. V roku 1989 to bolo inak. Pod vplyvom vojny a celej histórie Poľskej ľudovej republiky sa Poľsko prakticky stalo mononárodným štátom a navyše sa drvivá väčšina Poliakov hlásila ku katolíkom. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia však už panovalo presvedčenie, ktoré súviselo s procesom globalizácie, že éra národných štátov sa končí. Tak to bolo aj v západnej Európe. V Nemecku sa vtedy hovorilo, že staré poľsko-nemecké konflikty sú nepodstatné, pretože nastane európska integrácia a čoskoro budeme všetci Európania.

 

V tom čase prevládala iná dogma, neoliberálna, podľa ktorej je každá ekonomická otvorenosť pozitívna a trh je neomylný. To bolo v protiklade s názorom, ktorý prevládal v roku 1918 a v medzivojnovom období, keď bol všeobecne akceptovaný hospodársky nacionalizmus, ktorý obhajoval rozvoj vlastného priemyslu a uplatňovanie protekcionizmu v hospodárstve vlastnej krajiny. V roku 1989 to však bolo inak. Ak by sa tento proces zvrhnutia komunizmu uskutočnil o 20 rokov neskôr, dnes by sme budovali naše hospodárstvo úplne inak. Dogmy liberalizmu v ekonomike sa už totiž rúcajú. Dnes sa významní ekonómovia, dokonca aj nositelia Nobelovej ceny, zhodujú v tom, že trh nie je neomylný a kapitál má do istej miery svoju národnosť.

 

V dôsledku globalizácie a neoliberalizmu sa aj vo vedúcich krajinách Európskej únie presadzuje odsúdenie nacionalizmu. Je však zaujímavé, že keď maďarský alebo poľský politik požaduje niečo pre svoju krajinu, nazýva sa to "nacionalizmom" (mimochodom, v Nemecku sa pokúšajú označiť stranu Právo a spravodlivosť za národno-konzervatívnu silu) - ale keď to urobí nemecký alebo francúzsky politik, hneď sa zdôrazňuje, že to robí v európskom záujme. Keď nedávno začal prúdiť prvý plyn z plynovodu vedúceho z Ruska po dne Baltského mora do Kreiswaldu, nemecký rozhlas informoval, že ide o najdôležitejší európsky energetický projekt, ktorý obchádza nestabilné tranzitné krajiny. Samozrejme, nemecký poslucháč nebol informovaný o tom, že plynovod obchádza aj stabilné a demokratické Poľsko, pretože by to akosi nezapadalo do "európskosti" tejto investície. Takýchto príkladov by mohlo byť viac.

 

V tejto perspektíve globalizácie a modernosti sa môžeme pýtať, či má vlastenectvo ešte zmysel, či nie je anachronické. Je vlastenectvo pozitívna vlastnosť?

 

V západnej Európe už získalo negatívny nádych, a to až do takej miery, že sa študenti boja priznať k takýmto pocitom. A predsa patriotizmus patrí k cnostiam vernosti a znamená, že sme viac spätí s vlastným národom ako s inými. Život jednotlivca v istom zmysle nadobúda hlbší morálny zmysel prostredníctvom účasti na živote spoločenstva. A ak sa necítime prepojení, ak nevnímame svoj život ako súčasť života nášho národa, niečo strácame. Ochudobňujeme sa o určitý dôležitý rozmer. A práve v tejto rovine sa dnes prejavuje zásadný rozdiel medzi dvoma hlavnými politickými silami v našej krajine. Dnes - ako to bolo často počas straty nezávislosti na konci 18. storočia a neskôr - je tiež počuť mnoho hlasov, ktoré spochybňujú zmysel zotrvávania na myšlienke nezávislého, suverénneho štátu strednej veľkosti v Európe s vlastnými inštitúciami a vlastným hospodárstvom. Poľské vlaky meškajú? - V tom prípade, ako sme počuli, nech ich prevezme Deutsche Bahn. "Lot" je neefektívny? - Nech ju prevezme Lufthansa.

 

Dnes sa svet mení. Vznikli tzv. "rozvíjajúce sa mocnosti". (rozvíjajúce sa mocnosti): Čína, India, Brazília. Tieto krajiny nemajú v úmysle vzdať sa svojej klasickej politiky z hľadiska suverenity. V dôsledku toho sa mení celá svetová politika. Všetci sa pýtajú, kedy sa Čína stane najmocnejšou krajinou sveta. Aj v Európe došlo k veľkej zmene. Dnes sa už hovorí, že Európsku úniu by mali viesť najsilnejšie krajiny a že Úniu de facto riadi "francúzsko-nemecké riaditeľstvo".

Zdá sa však, že samotní Nemci riešia dilemu, ako ochrániť svoju suverenitu a demokraciu zároveň. Neexistuje totiž iná demokracia ako demokracia v národnom štáte, suverénnom štáte. Nemeckí ústavní činitelia varujú, že európsku integráciu nemožno ďalej prehlbovať. V poslednom čase sa tiež viedla veľká diskusia o tom, či môže kancelárka Merkelová prisľúbiť pomoc Grécku bez toho, aby požiadala o súhlas nemecký parlament. Hrozí totiž, že sa tým marginalizuje nemecký parlament, a tým sa zároveň marginalizujú voliči a demokracia v Nemecku. To by totiž znamenalo, že nemecký národ už nie je suverénny.

 

Tieto otázky si však vládnuca strana v Poľsku vôbec nekladie a iba sľubuje 300 miliárd zlotých z pokladnice Európskej únie, ktoré použije na tieto nedokončené a zaostalé projekty výstavby ciest. Zdá sa, že sa nezaujíma o dôležitejšie otázky týkajúce sa budúcnosti poľského štátu a národa. Medzitým je situácia v Európe a vo svete taká dynamická, že táto ideológia globalizácie a úpadku národného štátu sa sama stáva anachronickou. Musíme si teda položiť otázku (politici aj voliči v týchto voľbách): aké je miesto Poľska v Európe a vo svete? Kým chceme byť? Chceme byť slobodnými ľuďmi vo vlastnej krajine, národom, ktorý je zodpovedný sám za seba, alebo chceme - aj keby sme sa mali o niečo lepšie - byť podriadení nejakým od nás nezávislým štruktúram?

 

No zdá sa, že základom rozvoja Poľska sú okrem iného: silný poľský štát (samozrejme, žijúci v harmónii so susedmi), zdravá a silná národná identita, vhodná historická politika - teda to, čo môžeme nájsť aj v programe "Právo a spravodlivosť".

 

Naši predkovia často riešili dilemu: bojovať či nebojovať? Našťastie, táto dilema dnes nie je aktuálna, hoci sa ukáže, či nebude aktuálna aj v budúcnosti. Minister Klich prakticky odzbrojil poľskú armádu a v modernom svete je dôležitá aj vojenská sila a schopnosť brániť sa. Dnešné vlastenectvo je však trochu iného charakteru. Prezident Lech Kaczyński to načrtol v jednom zo svojich prejavov: "Dnešné hrdinstvo už vo všeobecnosti nie je hrdinstvom ozbrojeného boja, hoci existujú výnimky. Musí to byť hrdinstvo pri budovaní čestného, slušného a dobre organizovaného poľského štátu. Hrdinstvo štvrtej republiky. Vlastenectvo je zodpovednosť za budúce generácie, za osud štátu. Je to pamiatka na tých, ktorí zaplatili najvyššiu cenu za našu slobodu. Tak ako neexistuje vlastenectvo bez pripomínania si národných dejín, neexistuje ani vlastenectvo bez prevzatia zodpovednosti za budúcnosť."