Fotografie, filmy, spomienky, archívne materiály ŠtB, profily rôznych ľudí spojených s opozičnými a občianskymi aktivitami v Przemyśli v rokoch 1967-1997 - to všetko nájdete na stránke Archív slobody, ktorá vznikla vďaka financovanie Poľského historického múzea vo Varšave zajtra v rámci súťaže „Vlastenectvo“.
Cieľom projektu je predstaviť históriu ľudí a udalostí v regióne juhovýchodného Poľska, ktorí sa priamo i nepriamo podieľali na procese budovania slobody v časoch komunistického zotročenia, v krajine izolovanej v tom čase od kontaktov. a vplyvy slobodného sveta.
Dá sa sloboda archivovať?
Marek Kuchciński: Môžete archivovať spomienky a začali sme to robiť na portáli Archivum wolności - ZIEMIA PRZEMYSKA I REGION 1967-1997 (archiwumwolnosci.pl) Sú tu najmä príbehy ľudí, ktorí svojimi činmi pomohli Poľsku získať túto slobodu späť. Čo si mladšia generácia nie vždy uvedomuje je, že sme žili v krajine, kde bolo treba vážiť každé slovo, kde takmer každého sledovali, sledovali, často vydierali a nútili informovať o vlastných priateľoch a dokonca aj o rodine, v krajine, kde na chrbte ste cítili ľadový dych sovietskeho Ruska a cenzúru jeho verných žiakov.
V čom spočíva inovácia tohto projektu?
Rozhodli sme sa zozbierať spomienky účastníkov podujatí z tých rokov, ich hodnotenia z dnešného pohľadu, no poskytnuté od nich bez skrývania emócií a to je veľká hodnota portálu. Samozrejme, existujú materiály IPN, historické štúdie, no my chceme tú realitu pripomenúť očami jej tvorcov veľmi osobným, mierne sentimentálnym spôsobom. Ukázať bohatstvo života v Poľsku na príklade malej komunity.
Tu je posolstvo priame, je to akási pamäťová základňa. Zbierame viacgeneračné spomienky, počítame s nasadením. Chceli by sme, aby portál žil, zdieľal zážitky a fotografie. Pri čítaní už publikovaných spomienok si sám spomínam na mnohé udalosti a mám chuť to komentovať, niečo dodať. Srdečne vás povzbudzujem.
V Przemyśli ste nedávno reaktivovali kultúrnu spoločnosť…
Áno, spolu s priateľmi z tých rokov a portál je jednou z jeho iniciatív. Keď sme v 80. rokoch organizovali stretnutia nezávislého prostredia, neskôr nazývaného kultúrne podkrovie, okrem politikov sa na nich zúčastňovali najmä ľudia kultúry – básnici, maliari, hudobníci... Umenie vtedy dávalo pocit slobody, možnosť zhlboka sa nadýchnuť a porozprávať sa s niečím krásnym, čo bola táto sivá realita mimoriadne dôležitá.
Myslíte si, že sa tie myšlienky dajú preniesť aj na dnešnú pôdu?
Wtedy one były niepopularne, a zrozumienie porządku cywilizacyjnego z perspektywy lokalnej było jednak mocno skomplikowane i celnie opisał to. Krzysztof Dybciak: „…wymagające cywilnej odwagi. Na przykład wyrywając się z bloku komunistycznego idealizowaliśmy Zachód. Oczywiście, nie była to Europa tak dekadencka jak obecnie, ale nie była też rzeczywistością bez skaz, a taką chcieliśmy ją widzieć i taką głosiliśmy w sporach ze zwolennikami ustroju komunistycznego. Dlatego chyba tylko w przemyskim środowisku i w „Strychu Kulturalnym” mogły się pojawiać tyrady Rogera Scrutona przeciw polityce zachodniej lewicy i demaskujące słabości idei socjalistycznych. A jakim szokiem dla wielu, łącznie ze mną, była teza angielskiego konserwatysty (w 1988 roku!) stanowiąca tytuł jego rozmowy z Janem Musiałem: „Zjednoczenie Europy to mrzonka zeświecczonych biurokratów” . A dalej wyjaśniał o co chodzi: „Dwa poważne niebezpieczeństwa dla Europy właśnie: erozja lojalności narodowej oraz wyłonienie się nowej ekonomicznej supersiły, której braknie woli, przezorności i środków do obrony samej siebie”.
