Pred tisícpäťsto rokmi, pravdepodobne na Veľkú sobotu roku 966, sa poľské knieža Mieszko v súlade s krstným rituálom zriekol hriechu, vyznal kresťanskú vieru, ponoril sa do krstnej vody a napokon z rúk biskupa prijal biele rúcho a horiacu sviecu. Pravdepodobne vtedy premýšľal o nadprirodzenom rozmere svojho rozhodnutia. Snažil sa robiť to, čo, ako povedal rímsky básnik Tibullus, "sa páči nebu". Tým, že požiadal o krst, uznal, že Boh kresťanov je - ako hlásal prorok Izaiáš - "jediný Boh, [...] jediný Pán a [...] okrem neho niet iného". V poľských krajinách došlo k zásadnej historickej zmene, ktorá bola pevne zakotvená v hodnotách, ktoré sa vtedy šírili na európskom kontinente. Poľsko a jeho panovník sa stali súčasťou kresťanskej Európy.
Mieszko musel analyzovať časové dôsledky svojho rozhodnutia. Myslel na osobné dôsledky, ako napríklad na to, že sa musí denne snažiť žiť podľa morálnych požiadaviek Dekalógu a Kázania na vrchu, ako veľmi sa líšia od požiadaviek pravidiel pohanského sveta, v ktorom doteraz žil. Nepochybne myslel aj na dôsledky pre celé politické spoločenstvo, ktorému vládol. Koľko z týchto dôsledkov predvídal? Mohol očakávať, že rozhodnutie prijať krst, posilnené o 34 rokov neskôr pápežským rozhodnutím o zriadení poľskej cirkevnej metropolie so sídlom v Gniezne - teda vlastnej, miestnej, poľskej cirkvi, závislej len od Svätej stolice - sa stane jedným zo základov jednoty štátu?
Vážení poslanci!
Prijatie krstu začlenilo Poľsko do okruhu kresťanského sveta a vytvorilo moderný základ pre kultúrnu a náboženskú identifikáciu obyvateľov piastovského štátu, a teda aj pre politickú a národnú identitu Poliakov. Krst posilnil subjektivitu Poľska v medzinárodnom prostredí a vnútornú súdržnosť štátu a uviedol našu vlasť do kruhu štátov západnej civilizácie.
Začiatok christianizácie sme po stáročia považovali za symbolickú cézúru poľskej štátnosti. Prijatím krstu sa knieža Mieszko zrovnoprávnil s ostatných vládcov vtedajších kresťanských štátov. Poľsko získalo ochranu Svätej stolice a krajina získala prílev duchovných, ktorí zohrávali mimoriadne dôležitú úlohu v každej oblasti života. Treba spomenúť napríklad biskupa Jordána a svätého Adalberta, ako aj mnohých mníchov, ktorí založili svoje kláštory na poľskej pôde.
Nové náboženstvo so sebou prinieslo vysokú právnu a politickú kultúru. Vytvorenie efektívnej cirkevnej organizácie uľahčilo Meškovi riadenie štátu. Duchovenstvo vytvorilo aj základy kancelárie a štátnej diplomacie. Práve oni často zastupovali záujmy štátu v medzinárodných kruhoch ako zástupcovia vojvodu. Kňazi, ktorí ovládali latinský jazyk, viedli kniežaciu korešpondenciu. Ich zápisy v kronikách sú hlavným zdrojom informácií o počiatkoch poľskej štátnosti a o zmýšľaní panovníka a jeho poddaných. Bez takýchto prameňov by bolo súčasné historické poznanie neúplné a nedokonalé.
Akt krstu radikálne zmenil život Poliakov; nielenže im poskytol iné morálne zásady, než aké dovtedy zastávali, ale dal im aj úplne nové, dovtedy nepoznané možnosti konania. Hoci sa na krste zúčastňovalo len knieža a jeho najbližší (dvor), evanjelizačná akcia sa rozšírila aj na ďalšie sociálne skupiny a kmene, ktoré tvorili feudálnu spoločnosť Piastovského Poľska. So vznikom nového zákona založeného na Dekalógu sa sformovali morálne zásady a rovnostárske spoločenské vzťahy. Krstná identita a viera sa stali spojivom, ktoré účinne zjednotilo rozdelenú spoločnosť, nedávno zjednotenú dynastiou Piastovcov. Prísne pohanské zvyky sa vytrácali. Namiesto nich sa objavil dialóg, porozumenie a tolerancia založené na láske k Bohu a blížnemu.
Ako napísal svätý Ján Pavol II.: "Keď totiž hovoríme o krste, nemáme na mysli len sviatosť kresťanskej iniciácie, ktorú prijal prvý historický panovník Poľska, ale aj udalosť, ktorá bola rozhodujúca pre vznik národa a pre formovanie jeho kresťanskej identity. V tomto zmysle je dátum krstu Poľska prelomovým dátumom. Poľsko ako národ potom vystupuje zo svojej vlastnej historickej prehistórie a začína historicky existovať".
Predseda Sejmu Predseda Senátu
Marek Kuchciński Stanisław Karczewski
