Rok 1989 sa niesol predovšetkým v znamení júnových volieb. Aj keď neboli úplne slobodné a aj keď boli spojené s mnohými kompromismi, priniesli veľkú nádej a energiu. V protikomunistickom Przemyśli neboli problémy so zbieraním podpisov pod zoznam Solidarity. Napriek pochybnostiam o dohode pri okrúhlom stole ľudia verili, že prídu nové, dobré časy. Predchádzajúcu nechuť voliť vo zmanipulovaných voľbách do komunistického parlamentu vystriedalo nadšenie, že v parlamente konečne zasadnú noví ľudia. Kandidáti strany Solidarita mali program, o ktorom sa hovorilo doma, v práci aj na ulici. Na zozname, ktorý niesol dych slobody, boli ľudia, ktorí dávali nádej, že poľský štát, doteraz podriadený ZSSR, získa späť svoju dlho očakávanú slobodu.

Marek Kamiński, predseda Regionálnej výkonnej komisie NSZZ Solidarita v Przemyśli, bol Národnou výkonnou komisiou zaviazaný, aby spolu s miestnou Solidaritou samostatne hospodáriacich roľníkov zriadil Občiansky výbor Solidarita pre vojvodstvo Przemyśl. Spolu so šéfom Poľnohospodárskej solidarity Janom Karusom pozval 15 ľudí vrátane Mareka Kuchcińského.

Ľudia, program však nie je všetko. Staré úrady sa pevne držali. Mala plnú kontrolu nad štátnymi médiami, nad celým propagandistickým aparátom. Aby sa posolstvo za nezávislosť dostalo k ľuďom, muselo sa preniesť priamo na ulicu.

- V júni 1989 bol Przemyśl pravdepodobne mestom s najväčším počtom volebných plagátov a transparentov opozičnej Solidarity v celom Poľsku - spomína Marek Kuchciński. - Od prvých dní kampane prebiehala v mestách a dedinách plagátová vojna - namiesto zničených plagátov a transparentov sa objavovali nové, zvyčajne v noci, a niekedy kanceláriu v Przemyśli obliehali skupiny mladých distribútorov, často detí, ktoré balili plagáty a letáky do ruksakov. Jeden z letákov, takzvaný "ako vyškrtnúť svojho protivníka", bol rozmnožený v našej podzemnej tlačiarni v náklade 300 000 kusov. V takejto atmosfére protivník, ktorého koaličnú kanceláriu údajne viedol cenzor z Przemyśla, nielenže nemal šancu na víťazstvo, ale kompromitoval sa aj tým, že sa snažil presvedčiť voličov festivalmi obloženými pivom a klobásou, ktoré sa rozdávali za "podpis podpory", a vymyslenými a šablónovito namaľovanými heslami typu "koalícia musí vyhrať, aby Poľsko neprehralo"," pripomína maršal Sejmu.

Domy, obchody a stánky Ruchu doslova zmizli pod nalepenými plagátmi. Bol to skutočný boj. Vo volebnom štábe sa namiesto skutočného lepidla miešala voda a múka. Desiatky ľudí vyšli do ulíc a snažili sa rozvešať letáky na najviditeľnejších miestach. Nebolo to ľahké. Niektorí majitelia obchodov sa báli úradov, sami strhli plagáty a zavolali domobranu. V meste sa objavili bezpečnostné hliadky a plagáty zničili. Zo 4 tisíc transparentov a plagátov Solidarity strhli asi 3 tisíc! Strhávali sa aj vlajky Solidarity a ľudia, ktorí sa vydávali za zamestnancov obchodného oddelenia mestského úradu, nútili manažérov a majiteľov obchodov odstrániť z výkladov plagáty strany slobody. Volebné oznámenia Solidarity boli zničené aj v Jaroslawi, Przeworsku a Lubaczowe.

Vo volebnej kampani sa občiansky výbor spoliehal na vzdelávanie v teréne a otvorenosť voči občanom. Zapojila sa inteligencia, kultúrni ľudia a cirkev. Solidarita bola prezentovaná ako harmonický tím so spoločnými cieľmi. Aby sa predišlo rozdeleniu, bolo nominovaných toľko kandidátov, koľko bolo miest. Pre občanov, ktorí si zvykli voliť "jediného správneho kandidáta" z PZPR, pripravila KO aj manuály, ako voliť. Vo volebných bulletinoch sa okrem iného apelovalo na občanov, aby podporili opozíciu, pretože "ste jej to dlžní, pretože jej podpora znamená koniec vrážd, politických znásilnení, utrpenia...". .

Plagátová vojna vyvrcholila v noci pred voľbami. Strana Solidarita bola odhodlaná. Celú noc, takmer až do svitania, sa ľudia zakrádali v uličkách, pod oknami a na dvoroch a tajne vylepovali volebné oznámenia. Veľké mestá, ako napríklad Varšava, dostali slávne plagáty so šerifom, ktorý má namiesto hviezdy v klope odznak Solidarity. Do Przemyśla sa však nedostala. Namiesto toho boli všade, kde sa dalo, rozvešané ďalšie letáky a oznámenia. Boli zavesené aj tam, kde nemohli.

V nedeľu 4. júna 1989 v skorých ranných hodinách boli otvorené volebné miestnosti. Volebná účasť nebola príliš vysoká - viac ako 10 miliónov Poliakov z 27 miliónov oprávnených voliť nešlo voliť. Bol to dôsledok postupujúcej apatie spoločnosti, ktorá neverila, že voľby môžu niečo zmeniť. V celej krajine vládla pokojná nálada a nedošlo k žiadnym nepokojom.

Opozícia, odrezaná od volebných miestností a s polhodinovým vysielacím časom týždenne, neverila, čo sa stane: zo 161 kresiel v Sejme, ktoré boli k dispozícii v slobodných voľbách, získala 160 v prvom kole, pričom zvyšný kandidát postúpil do druhého kola. Zo 100 kresiel v Senáte v prvom kole obsadili kandidáti Solidarity 92. V Przemyšlskom vojvodstve sa do parlamentu dostali štyria kandidáti: Jan Musiał a Tadeusz Ulma za Senát, Tadeusz Trelka a Janusz Onyszkiewicz za Sejm. Napriek takejto obrovskej sociálnej podpore bola Solidarita príliš slabá na to, aby sama udržala opraty moci. Napriek dlhoročnému úsiliu ľudia zo Solidarity nedokázali niesť bremeno zmien.

Marek Kamiński dnes hovorí: Oceňujem nekrvavý priebeh volieb, ale pri takej sile, výhode a sociálnej podpore by si Solidarita mala stanoviť podmienky. Je mi to veľmi ľúto. Solidarita bola slabá a ovládaná komunistami. Takisto sme si nevšimli hnutie Wilczek v roku 85. Postavili svojich ľudí do radu, zatlačili tajnú políciu do firiem. Počas stretnutí, aj s Walesom, ktorého sme vtedy považovali za jediného vodcu, som si nikdy nepredstavoval, že to budú ľudia, ktorí sa budú spájať s komunistami. Hanbím sa, že som s nimi vtedy sedel. Chceli sme nezávislosť, Poľská ľudová republika nebola nezávislým poľským štátom. Ako sme sa mali cítiť, keď sme zvolili Jaruzelského za prezidenta Poľska? - hovorí Kamiński.

Jan Karuś, predseda Solidarność Rolnicza (Poľnohospodárska solidarita), tiež hovorí o udalostiach po roku 1989 v depresívnom tóne, pričom poukazuje na politické hádky a na to, že komunisti získali národný majetok.

Zvolení poslanci a senátori boli tiež neúspešní. Marek Kuchciński v článku Spojrzenia Przemyskie (Pohľady z Przemyslu) z decembra 1989 písal o nespokojnosti a netrpezlivosti spoločnosti, ktorú ignorujú úrady, o nedostatku inteligencie a bezmocnosti.

Túto snahu však nikto neľutuje. Tí, ktorí išli 4. júna k voľbám, chceli jednoducho zvrhnúť komunizmus. Podarilo sa im to, ale zmena neprišla ľahko a my ešte stále žneme plody zanedbania vtedajšej doby.

- Po roku 89 sme začali preberať zodpovednosť za štát: na úrovni samospráv, štátnych a miestnych inštitúcií. S odstupom času môžeme povedať, že sme urobili všetko, čo sa v tom čase dalo. Očakávali sme zmeny v štátnej moci a boli sme sklamaní, ale to nás neodradilo od práce. Z dnešného pohľadu to vyzerá trochu inak: malá skupina ľudí dokázala zázraky a bojovala s komunizmom ako Dávid s Goliášom - pripomína Marek Kuchciński.

Marta Olejnik