Przemyśl - mesto, ktoré je symbolom útlaku a ničenia poľského národa oboma totalitami

január 28, 2019
16:38

27. januára si Národné múzeum Przemysla pripomenulo mimoriadne dramatické dejiny Poliakov na východe. Riaditeľ múzea Jan Jarosz okrem iného povedal, že Przemyśl, ktorý v roku 1939 rozdelili dvaja okupanti, možno považovať za symbolické mesto. Symbol krutej spolupráce, útlaku a ničenia poľského národa oboma totalitami.

Nižšie je uvedený celý prejav riaditeľa Jana Jaroša

Ďalšia okupácia poľských území a zabratie Przemyśla Sovietmi prišlo po piatich rokoch

Przemyśl, ktorý sa po vojne stal pohraničným mestom, bol svedkom postupných deportácií Poliakov na Sibír a utrpenia Kresťanov deportovaných z vlasti na tzv. znovuzískané územia. Stalo sa tiež mestom, kde sa usadili mnohí z tých, ktorí opustili svoju domovinu v Pohraničí.

Pokrytecká história a komunistická propaganda sa veľmi snažila označovať tieto bezprecedentné nútené presuny ľudí za repatriáciu, v skutočnosti však išlo o akt depolonizácie na územiach, ktoré Poliaci obývali po stáročia.

V občianskom preukaze je len symbolický záznam, kde v stĺpci krajiny narodenia: "ZSSR" pripomínal, že mnohí obyvatelia západných krajín, ale aj Przemyśla, pochádzali z bývalých východných krajín Poľska.

"Hranica priateľstva", ako ju nazývala propaganda, bola v skutočnosti najviac chránenou hranicou a odchod Kresovčanov do vlasti bol niekedy veľmi ťažký, inokedy nemožný.

Podobne aj kontakty s rodinami a príbuznými. Takéto cestovanie bolo možné len na pozvanie, bez práva voľne cestovať.

Po príchode do svojich rodných miest a dedín našli pohraničníci svoje kostoly premenené na sklady, stopy po poľskosti v týchto krajoch boli zahladené a niekedy nemohli nájsť svoje domy alebo dokonca celé dediny, ktoré najmä na Volyni prestali existovať.

Spomienka zostáva.

Nie je tiež prekvapujúce, že koncom 80. rokov, keď komunistický režim upadal, začali v mnohých poľských mestách vznikať pohraničné organizácie.

Podnetom na začatie činnosti bolo založenie Spolku milovníkov Ľvova vo Vroclave v roku 1988, keď tam žilo veľa Ľvovčanov. Po celom Poľsku začali rýchlo vznikať kluby, krúžky a pobočky Spolku milovníkov Ľvova. Samozrejme, neobišlo to ani Przemyśl, kde sa iniciatívy chopili nadšenci z Kresówa a milovníci Lwówa.

Začiatky boli skromné a spočívali vo vytvorení desaťčlennej zakladateľskej skupiny pozostávajúcej z obyvateľov Przemyśla a Jaroslawi, ktorí 25. januára 1989, t. j. pred 30 rokmi, požiadali predstavenstvo Združenia milovníkov Ľvova vo Vroclave o povolenie založiť pobočku a o prijatie spoločného vyhlásenia tých, ktorí sa chcú stať zakladajúcimi členmi przemyskej pobočky tohto združenia.

Zakladateľmi boli Stanisław Żółkiewicz, Zbigniew Kuchciński, Mieczysław Kassan, Waldemar Lorentz, Mieczysław Wiącek, Stanisław Czarski, Bogumiła Dziewulska, Elżbieta Presz, Zdzisław Paszyński a Jerzy Czechowicz.

Rád by som vám predstavil niekoľko archívnych fotografií, ktoré som získal vďaka láskavosti pána Stanislava Lepszyho, ktorý bol v nasledujúcich rokoch aj členom predstavenstva Spolku milovníkov Ľvova. Na týchto fotografiách uvidíte prevažne ľudí známych Kresovčanom, aktivistov TML i predstaviteľov Spolku poľskej kultúry Ľvovskej oblasti, počas ich návštev Ľvova, ako si zrejme všimnete, na veľmi charakteristických a pre Poliakov dôležitých miestach.

Oficiálne založenie Združenia milovníkov Ľvova umožnilo predovšetkým integrovať okruh Kresťanov, ktorí v hojnom počte žili v Przemyśli a jeho okolí, popularizovať kultúru a tradície Kresov a predovšetkým poskytovať pomoc krajanom vo Ľvove a iných miestach.

Dňa 4. marca 1989 sa konalo prvé valné zhromaždenie pobočky Ľvovskej mileneckej spoločnosti, na ktorom boli zvolené štatutárne orgány. Za predsedu bol zvolený Krzysztof Nowakowski, vedúcim výboru pre audit sa stal Zbigniew Kuchciński.

Na zasadnutí boli prijaté tieto priebežné úlohy:

Nadviazanie kontaktov s poľskou komunitou vo Ľvove

Podniknúť kroky na organizáciu čistiacich prác na Lichakovskom a Janovskom cintoríne, svetských a posvätných kultúrnych pamiatkach.

Organizovanie prázdnin pre poľské deti z pohraničia

Zbierka poľských kníh a učebníc a iných poľských artefaktov pre poľské komunity v Poľsku

V tom čase mala przemyská pobočka Spolku milovníkov Ľvova 150 členov.

V roku 1991 sa názov zmenil na Spoločnosť milovníkov Ľvova a juhovýchodného pohraničia.

2. mája 1992 sa konalo druhé valné zhromaždenie Spoločnosti, na ktorom bol zvolený nový predseda Zbigniew Kuchciński a jeho zástupcovia Stanisław Iwaszkiewicz a Stanisław Lepszy.

Spolok milovníkov Ľvova a juhovýchodného pohraničia sa od svojich začiatkov spoliehal na nezištnú prácu svojich členov. Bez nároku na akúkoľvek odmenu sa organizovala pomoc na rôznych miestach Ukrajiny, kde žili Poliaci. Okrem Ľvova a okolia sa pomoc dostala aj do Ternopoľskej, Stanislavskej, Chmeľnickej, Vinnickej a Volyňskej oblasti. Okrem darov, ktoré vyzbierali členovia spolku a obyvatelia Przemyśla, obsahovala aj dary zaslané do Przemyśla z iných regiónov Poľska. V prvých rokoch sa uskutočnilo viac ako 100 prevozov dodávkami, v ktorých sa odovzdávali potraviny, obuv, knihy, kancelársky nábytok, kancelárske vybavenie, lieky, čistiace prostriedky, devocionálie a peniaze. Hodnota dodaného tovaru bola obrovská, stačí povedať, že len v roku 1994 predstavovala 50 000 zlotých a v roku 1995 75 000 zlotých.

Poskytovanie materiálnej pomoci nebolo jedinou činnosťou členov tohto združenia.

Vzdelávanie a kultúrne aktivity boli veľmi dôležité.

V Przemyśli a mnohých ďalších mestách v regióne sa konali vystúpenia rôznych súborov spojených so Ľvovom. Vystúpili Poľský divadelný súbor z Ľvova, spevácky zbor "Echo", mládežnícke a detské súbory z Ľvova, Mościska, Borislavy a kabaret "Veselý Ľvov". Organizovali sa aj výlety poľských skupín do pohraničia. Medzi ne patrili zájazdy zboru "Magnifikat", ktorý vystúpil vo Ľvove, Drohobyči, Sambore a Truskavci; Capella Premislensis pod vedením Mareka Zazulu účinkovala vo Ľvove a Kamenci Podolskom. Uskutočnili sa stretnutia s významnými a uznávanými osobnosťami pohraničia, ako sú Jerzy Janicki, Jerzy Michotek, Katarzyna Łoniewska, Rita Tompalska a ďalší.

Spoločnosť sa podieľala aj na vydávaní kníh s tematikou pohraničia vrátane historických a memoárových kníh.

Okrem toho spolok prevádzkoval kolónie a mládežnícke tábory pre mladú generáciu Poliakov v pohraničí z rôznych častí Ukrajiny. Kolónie a tábory sa najčastejšie organizovali v Babiciach. Veľmi dôležitú úlohu pri organizovaní týchto výletov zohral Kruh seniorov Poľského skautského a vodcovského zväzu (ZHP), ktorý bol pridružený k Okresnej rade Przemyśl. Výlety boli pripravené pre deti a mládež z poľského gymnázia Márie Konopnickej č. 24 vo Ľvove, z nepovinných tried s poľským jazykom zo škôl v Sądowej Wiszni a Nizankowiciach v Szczerci a Krzemienci v Siesiadowiciach.

Len v rokoch 1995 až 96 sa tejto formy pomoci a starostlivosti o mladých Poliakov zúčastnilo celkovo viac ako 200 detí.

V nasledujúcich rokoch sa organizovali výlety aj pre deti a mladých ľudí z Drohobyča, Truskavca a Žydačeva.

Starostlivosť o pamäť a históriu bola ďalšou úlohou členov Spolku milovníkov Ľvova a juhovýchodného pohraničia.

V marci 1994 utrpela Spoločnosť bolestnú stratu, keď náhle zomrel jej predseda Zbigniew Kuchciński.

Zbigniew Kuchciński narodený 25. januára 1929 v Nowosiółki, zomrel 17. marca 1994 v Przemyśli

V roku 1945 bol spolu s matkou a otcom repatriovaný do Bolestraszyc.

V rámci svojej profesionálnej činnosti pracoval okrem iného v Podniku bytového hospodárstva v Przemyśli. V rokoch 1990 až 1994 bol predsedom Spoločnosti priateľov Ľvova a juhovýchodného pohraničia.

Zbigniew Kuchciński pôsobil v rámci Spolku vo Výbore pre spoluprácu s Poliakmi na Východe, ktorý okrem iného koordinoval pomoc Východu a prázdniny pre poľské deti z Východu a zaoberal sa charitou a spoluprácou s Poliakmi na Východe,

Člen občianskeho výboru

Ďalším veľmi významným združením, ktoré sa stará o pamiatku stratenej vlasti, je Združenie priateľov východného pohraničia v Przemyśli, a to tak z hľadiska jeho seniorátu, ako aj jeho aktivít.

Začiatky združenia siahajú do roku 1989, keď sa v septembri medzi pohraničníkmi žijúcimi v Przemyśli a jeho okolí zrodila myšlienka založiť organizáciu s názvom Klub Mościska.

Dňa 8. októbra 1989 sa uskutočnila ustanovujúca schôdza iniciátorskej skupiny, na ktorej bol zvolený dočasný výkonný výbor klubu, ktorého predsedom sa stal Tadeusz Kurtycz, ktorý sa zaviazal nadviazať kontakt so Spolkom milovníkov Ľvova vo Vroclave s cieľom nadviazať spoluprácu.

26. novembra 1989 sa konalo prvé valné zhromaždenie Mosciska Clubu, na ktorom sa zúčastnilo 106 ľudí a na ktorom boli zvolené orgány združenia. Predstavenstvo pracovalo v zložení: Stanisław Kawa - predseda, Henryka Dobrowolska - podpredsedníčka, Helena Dembek - tajomníčka, Helena Kędzierska - pokladníčka, Franciszek Gawlik, Zygmunt Majgier, Krzysztof Nowakowski - členovia predstavenstva. Klub Mościska sa začal usilovať o členstvo v Spolku ľvovských milovníkov vo Vroclave, ktoré sa skončilo úspešne, čo potvrdzuje uznesenie č. 84, v ktorom sa uvádza, že od 21. decembra 1989 bol založený "Klub Spolku ľvovských milovníkov - Mościska".

V nasledujúcom roku členovia klubu zorganizovali výlet do Mościska a Strzelczyska, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 100 členov. Po svätej omši, ktorú celebroval farár Józef Legowicz, sa uskutočnilo stretnutie s obyvateľmi Mošoviec a dohodli sa formy pomoci na nasledujúci rok.

Ako ilustráciu k tejto časti spomienok by som vám rád predstavil niekoľko fotografií, ktoré som získal vďaka láskavosti pána Zygmunta Majgiera.

Vo februári 1990 sa začala zbierka kníh, učebníc a školských pomôcok pre poľské deti. V júni toho istého roku pomohli zorganizovať dvojtýždňový tábor pre 200 detí z Mošiek a okolia v oázach v Oleszycach a Krasiczyne.

V súvislosti s výstavbou kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Strzelczysku bola 17. septembra toho istého roku po zbierkach kapely "Fidelis" v Przemyśli a farníkov kostola svätého Jozefa v Zabrze odovzdaná stavebnému výboru suma necelých 10 000 rubľov.

V tom istom roku sa počas stretnutia rodiny Nowakowských zo Zakoscieľa, na ktorom sa zúčastnilo približne 150 zástupcov tejto veľkej rodiny z celého Poľska, vyzbieralo 8 000 zlotých na nákup liturgických nádob a zariadenia pre Kostol svätého Michala v Zakoscieli.

22. septembra 1990 sa konalo druhé valné zhromaždenie klubu, na ktorom bolo prijaté uznesenie o vytvorení samostatného združenia s názvom Klub Mościska. Dňa 9. januára 1991 sa konala zakladajúca schôdza, na ktorej boli zvolené štatutárne orgány tohto teraz už nezávislého združenia.

Počas tejto prvej cesty aktivistov združenia do Mosciski sa uskutočnilo stretnutie s predstavenstvom Poľského kultúrneho zväzu Ľvov, pobočky v Mosciski, na ktorom sa zúčastnili aj poľskí učitelia z Mosciski a Strzelczyska, ako aj vtedajší riaditeľ Caritas Przemyšlskej arcidiecézy otec Bronisław Żołnierczyk a otec dekan Józef Legowicz, ktorý bol zároveň riaditeľom Caritas Ľvovskej arcidiecézy. Počas tohto stretnutia sa stanovili potreby obyvateľstva a pravidlá rozdeľovania charitatívnej pomoci zasielanej z Poľska. Prvý veľký transport 60 kartónov a 84 vriec šatstva, 29 kartónov obuvi a 7 kartónov liekov sa dostal k obyvateľom obcí Mosciska, Strzelczysk, Trzcieniec, Sadowa Wisznia, Pnikut, Lacka Wola, Czyszki a Chałupki.

Klub Mosciska nezabudol ani na tých najmenších, pomoc deťom prichádzala zvyčajne pri príležitosti Dňa detí a Mikuláša. Prvých 350 darčekov pre deti bolo pripravených v roku 1992. Dostali ich deti z viacerých lokalít, vrátane Mościska, Strzelczyc, Trzcieniec, Sądowa Wisznia, Pnikut, Lacka Wola a Czyszki. Sponzormi boli v tom čase poslanec Stanislaw Baran, pán Jan Nowak z Bruselu a členovia Klubu Mościska.

V nasledujúcich rokoch sa táto forma činnosti realizovala a naďalej realizuje prostredníctvom organizovaných verejných zbierok.

Ďalšie dary boli poskytnuté v októbri 1993 vo forme 172 balíkov oblečenia. V decembri zamestnanci Banky pre regionálnu spoluprácu v Nowom Sączi darovali rímskokatolíckej farnosti v Mošiciach 53 balíkov detského oblečenia, sladkostí a kozmetiky. Pred Veľkou nocou 1994 členovia Klubu Mościska pomohli naložiť asi 1 tonu potravín (ryža, múka, krúpy, olej, fazuľa, hrach, cibuľa), ktoré darovali farníci z Olchowca pri Chełme Lubelskom, dojatí rekolekciami, ktoré kázal o. Józef Legowicz z Mościska.

Okrem veľkých zásielok boli opakovane odovzdané lieky, výživové doplnky, oblečenie a sladkosti zo zbierok, ktoré iniciovali členovia Klubu medzi obyvateľmi Przemyśla. Osobitnú iniciatívu v tomto smere prejavil pán Zygmunt Majgier, ktorý v tejto činnosti pokračuje dodnes. O intenzite pomoci svedčí skutočnosť, že v tom čase bola poskytnutá priama pomoc 134 rodinám.

Paralelne s charitatívnou pomocou obyvateľom Mosciského okresu sa uskutočnili aj akcie na podporu vzdelávania poľských detí. Pomoc spočívala vo vybavení školy v Mošiciach potrebnými učebnicami a učebnými pomôckami, v organizovaní letných a zimných prázdnin v Poľsku a v pomoci pri vzdelávaní v Poľsku prostredníctvom štipendií.

Napríklad v roku 1992 bolo Mosciska darovaných 1400 učebníc pre rôzne predmety. V roku 1993 bolo vďaka podpore Jána Bartminského, vtedajšieho predsedu Zhromaždenia vojvodskej samosprávy v Przemyśli, a Rady pre vzdelávanie zakúpených a darovaných Mošiciam 29 nových súprav učebníc pre V. triedu, ako aj poľská literatúra, rozprávky a encyklopédie. Pôvodne sa deti z poľských rodín vzdelávali v ukrajinskej škole s poľským vyučovacím jazykom. Budova bola vo veľmi zlom technickom stave. Chýbali aj kvalifikovaní pedagogickí pracovníci. Z tohto dôvodu v roku 1995 poľská komunita v Poľskom kultúrnom združení vo Ľvove prišla s myšlienkou vybudovania poľskej školy, ktorá získala uznanie poľského senátu a bola realizovaná Združením poľskej komunity. Predstavenstvo Mosciska Clubu sa obrátilo na poľskú komunitu, aby na tento účel vyzbierala peniaze. V roku 2002 bola otvorená nová budova, v ktorej teraz sídli Stredná škola č. 3 a ktorú v súčasnosti navštevuje približne 250 študentov. Žiaľ, podľa nedávnych správ je v tejto škole problém s používaním poľského jazyka počas prestávok a iných vyučovacích hodín, ako je poľština.

Klub Mościska organizoval aj letné a zimné prázdniny pre deti z poľských rodín. Už v roku 1992 využilo 15 detí vďaka pozvaniu z KIK v Przemyśli letný pobyt v Poľsku. Otec Stanisław Bartminski, vtedajší farár v Krasiczyne, prijal 60 detí z Pnikutu. Caritas Przemyšlskej arcidiecézy zorganizovala prázdniny pre 50 detí zo Strzelczyska u sestier benediktínok v Przemyśli.

Materiálna pomoc a podpora poľskej komunity v oblastiach, ktoré tieto dve združenia pokrývali, nebola jedinou formou práce. Veľmi dôležitým prvkom bola a stále je starostlivosť o miesta národnej pamäti o histórii týchto krajín, zachovanie národnej kultúry a tradícií.

Pri mnohých príležitostiach sa organizovali oslavy na počesť štátnych sviatkov, Ústavy 3. mája a obnovenia nezávislosti. Zástupcovia poľskej komunity boli často pozývaní do Przemyśla a delegácie z Przemyśla cestovali do Ľvova aj do Mostyśla, aby sa zúčastnili na oslavách týchto významných výročí.

Rád by som vám niekoľkými slovami predstavil ešte jedno významné združenie, ktoré pôsobí v Przemyśli a ktoré je spojené najmä s podporou poľskej komunity v oblasti zachovania poľskej historickej pamäti na Ukrajine. Je to Združenie Bronislava Mireckého pre pamiatku poľských Termopíl a pohraničia.

Združenie, ktoré je formálne aktívne od roku 2013, je animátorom, organizátorom alebo aspoň účastníkom mnohých vlasteneckých a výročných podujatí, ktoré sa konajú v pohraničí alebo súvisia s pohraničím a jeho históriou. Nezabúdajúc na vecnú pomoc, združenie pod vedením pána Stanisława Szarzyńského spolu so svojimi členmi už 6 rokov organizuje napríklad Spomienkové cyklistické výjazdy do Zadwóru a Dobromilu.

Členovia tohto združenia boli iniciátormi pomenovania ulice Zadwór alebo kruhového objazdu Kresovčanov. Neustále tiež presadzujú výstavbu pamätníka venovaného hrdinom tohto bezprecedentného boja mladých Poliakov proti boľševickej invázii v roku 1920 v Zadwóreli.

Niektoré príklady uvidíte na fotografiách, ktoré predstavil pán Stanisław Szarzyński.

Osobitne by som chcel upozorniť na fotografiu, na ktorej je pani Maria Mirecka - Laryś, sestra otca Bronisława Mireckého, hrdinu bitky pri Zadwieri, vo veku 103 rokov, čestná členka tohto združenia. Ďalšími čestnými členmi boli arcibiskup Ignacy Tokarczuk.

Pán Stanislaw Szarzynski je autorom dokumentárnej výstavy o pohraničných kostoloch, ktorú si môžete pozrieť vo výstavnej sieni.

Samospráva mesta Przemyśl je veľmi dôležitým partnerom pri podpore poľskej komunity na Ukrajine. Je ťažké vymenovať všetky iniciatívy, ktoré po sebe prijali predstavitelia miestnej samosprávy, starosta a poslanci. V mnohých z uvedených aktivít, ako je príprava a zasielanie balíkov, podpora peňažných zbierok alebo osobná účasť na prinášaní balíkov, ale aj nadviazanie partnerských vzťahov s miestnymi orgánmi na Ukrajine, s orgánmi Ľvova, Moštic, Truskavca, Drohobyča, Kamenca Podolského, čo často uľahčilo poskytovanie pomoci poľskej komunite, ale aj vytvorilo dobrú klímu pre každodennú spoluprácu a kontakty medzi poľskou komunitou a miestnymi orgánmi. Myslím, že Robert Choma, dlhoročný primátor Przemyśla, ktorý je dnes prítomný, by svojimi spomienkami mohol vyplniť mnoho hodín dnešného stretnutia.

Pri prezentácii histórie podpory Poliakov z bezprostredne susediacich oblastí Ukrajiny som sa zameral len na prvé roky činnosti týchto združení. To však neznamená, že ich činnosť sa skončila. Pokračuje s neochvejným nasadením a život prináša mnoho ďalších výziev a nových oblastí práce.

Príležitosťou na zamyslenie sa boli aj spomienky a stretnutia s aktivistami týchto združení.

Prvým je, že teraz čelíme ďalšiemu, pravdepodobne poslednému "exodu" Poliakov z Ukrajiny. Mladí ľudia, ktorí odchádzajú študovať do Poľska, sa nevracajú. Zostávajú najstaršie, ktoré si vyžadujú čoraz viac starostlivosti. My, obyvatelia Przemyśla, naši bezprostrední susedia, vieme, že najčastejšie ide o prežitie za 200 zlotých mesačne, kde treba kupovať lieky atď. Nemohol by poľský štát pomôcť s dôchodkom?

Títo členovia združenia starnú. Pri všetkej úcte k postavám ako Stanislaw Lepszy a Zygmunt Majgier, už to nie sú tí mladíci, ktorí pred 30 rokmi rozhadzovali tony balíkov, hoci obaja muži stále cestujú na Ukrajinu s pomocou a angažujú sa v pohraničí.

Otázkou je, kto prevezme ich prácu a bude v nej pokračovať? Mám na mysli najmä národné pamätníky, tisíce zabudnutých cintorínov, opustené a zanedbané zbytočnosti atď.

Chcela by som vám veľmi pekne poďakovať za zdieľanie vašich zbierok a spomienok

Pani Marcela Tukałło

Pán Stanislaw Lepszy

Sigmund Majgier

Pán Stanisław Szarzyński

Rada Združenia milovníkov Ľvova a juhovýchodného pohraničia, 1992.Korunovácia obrazu Panny Márie ustavičnej pomoci 2001.