Eugeniusz Baziak sa narodil 8. marca 1890 v Tarnopole. BBol jedným z veľkých pastierov poľskej cirkvi, ktorého príklad života, vrúcna viera a hlboké vlastenectvo zanechali v srdciach ľudí veľkú vďačnosť. Keď vysvätil za biskupa Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., povedal: "Som už starý a pre Cirkev už nemôžem urobiť veľa, ale postaral som sa, aby sa biskupom stal najlepší z kandidátov, takže si môžete byť istí budúcnosťou." Sám Svätý Otec po rokoch spomínal: "Pamätám si, akoby to bolo dnes, keď ma arcibiskup vzal za ruku, odviedol ma do čakárne, kde sedeli kňazi, a povedal: Habemus papam. Vo svetle neskorších udalostí možno povedať, že to boli prorocké slová.
21. júna 1942 bol neskorší arcibiskup Ignacy Tokarczuk, "vytrvalý pastier", vysvätený za kňaza vo Ľvove Eugeniuszom Baziakom, pomocným biskupom Ľvova.
V roku 1932 pápež Pius XI. vymenoval Baziaka za infulta a 15. septembra 1933 za pomocného biskupa Ľvova pátra arcibiskupa Boleslava Twardowského, s ktorým sa páter Baziak dlho poznal. Nového biskupa vysvätil arcibiskup Twardowski 5. novembra 1933 vo ľvovskej katedrále.
Vo svojej knihe s názvom "Arcibiskup Eugen Baziak, metropolita ľvovský" kňaz nadutec Waclaw Szetelnicki píše. "Arcibiskup-Eugeniusz Baziak, metropolita Ľvov" píše: "Napriek zdanlivým životným úspechom a úspechom bol kňazský život arcibiskupa Eugeniusza Baziaka vždy ťažký a náročný, ale najťažší sa ukázal počas druhej svetovej vojny. Biskupský kríž, ktorý mu visel na hrudi v deň jeho vysviacky, sa stal symbolom krížovej cesty, ktorú musel prejsť počas tých rokov boja a utrpenia". Koncom októbra 1939 Sovieti zlikvidovali Teologickú fakultu Univerzity Jána Kazimíra vo Ľvove a v decembri zlikvidovali aj seminár. V tom čase, ako aj počas celého obdobia druhej svetovej vojny, biskup Baziak vykonával aktivity zamerané na zabezpečenie kontinuity práce seminára namiesto ťažko chorého arcibiskupa Twardowského a vysväcoval kňazov.
Ľvovská cirkev organizovala charitatívne akcie pre desaťtisíce Poliakov, ktorí boli trestne deportovaní hlboko do Sovietskeho zväzu, ako aj pre chudobné, hladujúce miestne obyvateľstvo. Už v roku 1941, keď vypukla nemecko-sovietska vojna, vstúpili do Ľvova druhí okupanti. V tom čase musel biskup Baziak čeliť ďalšej veľmi krutej ľvovskej realite. "Červený teror bol nahradený hnedým terorom s podobnými metódami a prostriedkami ako červený teror. Čoskoro nasledovalo masové prenasledovanie, väznenie a deportácie do koncentračných táborov. Noví okupanti používali tie isté väznice ako predchádzajúci sovietski okupanti a jedinou "novinkou" v likvidácii vlastencov a aktivistov poľského národno-nezávislého podzemia bola ich poprava na ulici. (...) Nemci uplatňovali aj vyššie uvedené represívne opatrenia, invektívy, provokácie, vyšetrovanie, výsluchy duchovných kúrie a seminára a iné obmedzenia voči ľvovským cirkevným orgánom a duchovným. (...) Nemcom horlivo pomáhali ukrajinskí nacionalisti z OUN a Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí boli spojencami Nemcov a nenávideli Poliakov. To rýchlo viedlo k utrpeniu poľských obyvateľov Volyne a Podolia, v ktorom boli bestiálne zavraždené státisíce ľudí vrátane mnohých rímskokatolíckych kňazov. Nehľadiac na to, ich duchovní nadriadení zo ľvovskej metropolitnej kúrie na čele s arcibiskupom Boleslavom Twardowským a biskupom Eugeniuszom Baziakom niekedy riskovali svoje životy, aby pastoračne navštívili aj veľmi vzdialené farnosti, aby sa dozvedeli o ich aktuálnom stave a tragických udalostiach, ktoré sa tam odohrali." - píše Szolginia. Koncom júla 1944, po vyhnaní nemeckej armády z mesta, Sovieti opäť obsadili Ľvov. Začala sa druhá sovietska okupácia mesta. Vrátili sa staré obmedzenia a prenasledovanie Cirkvi. V roku 1944 zomrel aj arcibiskup Boleslav Twardowski. Vtedy Svätý Otec vybral za pastiera Ľvovskej arcidiecézy arcibiskupa metropolitu Eugeniusza Baziaka, ktorý prevzal vládu 22. novembra 1944.
Od roku 1945 bol arcibiskup Eugeniusz Baziak sovietskymi orgánmi násilne privádzaný na celonočné výsluchy, ktorých cieľom bolo prinútiť ho navždy opustiť Ľvov. Dlho sa nepoddával sovietskym úradníkom, ale keď sa situácia Cirkvi vo Ľvove stala beznádejnou, prijal bolestné rozhodnutie vysťahovať seminár a úrady metropolitnej kúrie spolu s archívom do Poľska v rámci jeho nových hraníc. Svoju poslednú pontifikálnu svätú omšu celebroval vo ľvovskej arcikatolíckej katedrále na Veľkonočnú nedeľu 1946. Koncom apríla tohto roku s bolesťou v srdci opustil svoje milované mesto. Witold Szolginia vo svojej knihe spomína, že tento zlomový moment v živote arcibiskupa Baziaka, "táto veľmi tragická, bolestná a smutná okolnosť sa stala podnetom na vytvorenie dojímavého výrazu, ktorý ho charakterizuje ako arcibiskupa - vyhnanca...". V polovici augusta 1946 sa presťahoval do svojho nového bydliska v Lubaczowe. Tu sa dozvedel bolestnú správu, že vtedajšie komunistické úrady v Poľsku zlikvidovali seminár, ktorý bol prenesený zo Ľvova do Kalwarii Zebrzydowskej. V roku 1951 bol arcibiskup vymenovaný za koadjútora kardinála Stefana Sapiehu v Krakove, pričom si ponechal svoje predchádzajúce funkcie. Vtedajší pápež Pius XII. ho v prípade smrti krakovského arcibiskupa zároveň vymenoval za apoštolského administrátora krakovskej arcidiecézy s právomocou sídelného biskupa. Keď kardinál Sapieha zomrel, arcibiskup Baziak sa ujal svojich nových povinností v krakovskej arcidiecéze. Bolo to pre neho veľmi ťažké obdobie, pretože komunistické štátne orgány viedli čoraz tvrdší boj proti poľskej cirkvi. V decembri 1952 ho internovali a potom zatkli a uväznili v jednej z krakovských väzníc. Kvôli zlému zdravotnému stavu ho v roku 1953 prepustili, ale zakázali mu vrátiť sa do Krakova a Lubaczowa. Vrátil sa až v roku 1956 v rámci tzv. pooktóbrového odmäku.
28. september 1958 sa natrvalo zapísal do dejín poľskej cirkvi. Vtedy arcibiskup vo wawelskej katedrále vysvätil otca Karola Wojtylu za biskupa. Už spomínaný inflátor Wacław Szetelnicki vo svojom životopise arcibiskupa Eugeniusza Baziaka píše o tomto významnom a pamätnom čine "Počas obradu vysviacky si nikto z ľudí vo wawelskej bazilike, obklopujúcich spoveď svätého Stanislava, biskupa a mučeníka, ani v najsmelších snoch nevedel predstaviť, že sa zúčastňuje na biskupskej vysviacke budúceho pápeža, prvého z poľského národa, ktorý zažiari najveľkolepejšou nádherou na Cirkev vo svete a na svoju vlasť. Týmto spôsobom bola apoštolská postupnosť odovzdaná budúcemu pápežovi vkladaním rúk ľvovského metropolitu. Arcibiskup Eugeniusz Baziak sa stal nástrojom Božej Prozreteľnosti. Ján Pavol II. preslávil meno Poľska na celom svete a spolu s ním sa do dejín zapísal aj jeho svätorečenie". Treba priznať, že situácia arcibiskupa Eugeniusza Baziaka bola veľmi komplikovaná, pretože na jednej strane stále zostával ľvovským metropolitom a prostredníctvom svojho splnomocnenca spravoval fragment tejto diecézy v Ľubačove, na druhej strane vykonával de facto povinnosti ordinára v Krakove. K zmenám v tejto oblasti došlo až v roku 1962. Vtedy krakovská kapitula prostredníctvom kardinála Stefana Wyszyńského požiadala Jána XXIII., aby arcibiskupa Baziaka vymenoval za krakovského metropolitu a spojil tak arcibiskupov Ľvova a Krakova do personálnej únie. Otec Szetelnicki to vo svojej knihe prezentuje takto: "V marci 1962 sa uskutočnili dôležité rozhodnutia Apoštolskej stolice, ktoré zásadne zmenili osobnú situáciu arcibiskupa. 2. februára 1962 sa krakovskí sufragánni kňazi Karol Wojtyła a Julian Groblicki, ako aj kanonici krakovskej metropolitnej kapituly obrátili na Svätú stolicu so žiadosťou o vymenovanie arcibiskupa Eugeniusza Baziaka za krakovského arcibiskupa - metropolitu. V reakcii na to štátny sekretár Svätej stolice kardinál A. J. Cicognani informoval prímasa Stefana Wyszyńského, že arcibiskup Eugeniusz Baziak bol preložený na arcibiskupský stolec v Krakove a stal sa správcom arcidiecézy vo Ľvove pre veriacich latinského obradu. Vôľu Svätého Otca oznámil prímas 14. marca 1962 arcibiskupovi Eugeniuszovi Baziakovi, ktorý dal prímasovi kanonický súhlas na prevzatie krakovského stolca. Zároveň však arcibiskup Baziak prostredníctvom prímasa požiadal Svätého Otca, aby mu umožnil zostať zároveň na arcibiskupskom stolci vo Ľvove, a to vzhľadom na duchovnú citlivosť veriacich Ľvovskej arcidiecézy, ktorí o to žiadali. Primas poznamenal, že počas ich rozhovoru vo Varšave 13. júna 1962 "arcibiskup Baziak hlboko pociťoval svoje odlúčenie od ľvovskej katedrály". Žiaľ, na slávnostné oznámenie jeho vymenovania už nebol čas, pretože dva dni po tomto rozhovore arcibiskup Baziak zomrel na infarkt. Bol pochovaný v katedrále na Waweli v Krakove. Jeho nástupcom na krakovskom arcibiskupskom stolci bol biskup Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II, ktorý predsedal pohrebnému obradu zosnulého kňaza. Akou veľkou ranou bola smrť arcibiskupa Eugeniusza Baziaka pre poľský episkopát, sa môžeme dozvedieť aspoň z čísla "L'Osservatore Romano", ktoré vyšlo niekoľko dní po jeho pohrebe. Čítame tam: "Smrťou arcibiskupa Baziaka stráca poľský episkopát jedného zo svojich najvýznamnejších predstaviteľov, veriaci pod jeho starostlivosťou milujúceho a pevného otca a Cirkev bdelého a zodpovedného pastiera až do hrdinstva. (...) Arcibiskup Baziak sa stal obeťou ohovárania, bol deportovaný a internovaný, ale slobodu získal späť vďaka viere poľského národa, viere, ktorá bráni a oslabuje prenasledovanie viac ako v ktorejkoľvek inej krajine, viere, ktorá sa samotným nepriateľom zdala byť jedinou silou, ktorá mohla zotročený národ ochrániť pred novou tragédiou. (...) Jeho rozhodný, ale tichý čin vzbudil veľký obdiv tých, ktorým bolo súdené oceniť jeho hodnotu. (...) Ján XXIII. ho prijal s celou priazňou svojho otcovského srdca a ocenil v ňom príklad apoštolskej horlivosti, ktorá prekonáva všetky prekážky. Zomrel a zanechal po sebe poučný príklad veľkodušného povznesenia a nevyčerpateľnej apoštolskej energie".
zdroj: Piotr Czartoryski-Sziler, Nasz Dziennik
Arcibiskup Eugeniusz Baziak vysvätil otca Karola Wojtylu za biskupa
