Eugeniusz Baziak sa narodil 8. marca 1890 v Tarnopole. Bbol jedným z tých veľkých pastierov poľskej cirkvi, ktorí svojím príkladom života, vrúcnou vierou a hlbokým vlastenectvom zanechali v srdciach ľudí veľkú vďačnosť. Keď vysvätil za biskupa Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., povedal: "Som už starý a pre Cirkev už môžem urobiť len málo, ale rozhodol som, že biskupom bude najlepší z kandidátov, takže si môžete byť istí budúcnosťou." Sám Svätý Otec po rokoch spomínal: "Pamätám si tak jasne ako dnes, že ma arcibiskup vzal za ruku, vyviedol ma do čakárne, kde sedeli kňazi, a povedal: Habemus papam. Vo svetle neskorších udalostí možno povedať, že to boli prorocké slová."
21. júna 1942 vysvätil lvovský pomocný biskup Eugeniusz Baziak za kňaza Ignacyho Tokarczuka, neskoršieho arcibiskupa a "pastiera vytrvalých".
V roku 1932 pápež Pius XI. vymenoval Baziaka za infulta a 15. septembra 1933 za pomocného biskupa Ľvova pátra arcibiskupa Boleslava Twardowského, s ktorým sa páter Baziak dlho poznal. Nového biskupa vysvätil arcibiskup Twardowski 5. novembra 1933 vo ľvovskej katedrále.
Páter Waclaw Szetelnicki vo svojej knihe s názvom. "Arcibiskup-exulant Eugeniusz Baziak, metropolita ľvovský" píše: "Napriek zdanlivým životným úspechom a úspechom bol kňazský život arcibiskupa Eugeniusza Baziaka vždy pracovitý a ťažký, no najťažší sa ukázal počas druhej svetovej vojny. Biskupský kríž, ktorý mu visel na hrudi v deň jeho vysviacky, sa stal symbolom krížovej cesty, po ktorej musel kráčať počas tých rokov boja a utrpenia." Koncom októbra 1939 Sovieti zlikvidovali Teologickú fakultu Univerzity Jána Kazimíra vo Ľvove a v decembri zlikvidovali aj seminár. V tom čase, ako aj počas celého obdobia druhej svetovej vojny, biskup Baziak vykonával aktivity na zabezpečenie kontinuity práce seminára namiesto veľmi chorého arcibiskupa Twardowského a udeľoval aj kňazské svätenia.
Ľvovská cirkev organizovala charitatívne kampane na pomoc desaťtisícom Poliakov, ktorí boli trestne deportovaní hlboko do Sovietskeho zväzu, ako aj chudobnému, hladujúcemu miestnemu obyvateľstvu. Už v roku 1941, keď vypukla nemecko-sovietska vojna, vstúpili do Ľvova druhí okupanti. Biskup Baziak musel potom čeliť ďalšej veľmi krutej ľvovskej realite. "Miesto červeného teroru zaujal hnedý teror s metódami a prostriedkami v zásade podobnými tým, ktoré používal červený teror. Čoskoro nasledovalo masové prenasledovanie, väznenie a deportácie ľudí do koncentračných táborov. Noví okupanti používali tie isté väznice ako predchádzajúci sovietski okupanti a jedinou "novinkou" v likvidácii vlastencov a aktivistov poľského národno-nezávislého podzemia bola ich poprava na ulici. (...) Nemci pomerne rýchlo uplatnili aj spomínané represívne opatrenia, invektívy, provokácie, vyšetrovanie a výsluchy duchovných kúrie a seminára, ako aj rôzne iné obmedzenia voči ľvovským cirkevným orgánom a duchovným. (...) Nemcom horlivo pomáhali ukrajinskí nacionalisti z OUN a Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí boli úzko spriaznení s Nemcami a nenávideli Poliakov. To čoskoro viedlo ku gehenne poľských obyvateľov Volyne a Podolia, v ktorej prišli o život státisíce bestiálne zavraždených ľudí vrátane mnohých rímskokatolíckych kňazov. Napriek tomu ich kňazskí predstavení zo ľvovskej metropolitnej kúrie na čele s arcibiskupom Boleslavom Twardowským a biskupom Eugeniuszom Baziakom často riskovali svoje životy, aby vykonali pastoračné návštevy aj vo farnostiach veľmi vzdialených od Ľvova, aby sa dozvedeli o ich aktuálnom stave a tragických udalostiach, ktoré sa tam odohrali." - Szolginia píše. Koncom júla 1944, po vyhnaní nemeckej armády z mesta, Sovieti opäť obsadili Ľvov. Začala sa druhá sovietska okupácia mesta. Vrátili sa staré obmedzenia a prenasledovanie Cirkvi. V roku 1944 zomrel aj arcibiskup Boleslav Twardowski. Vtedy Svätý Otec vybral za pastiera Ľvovskej arcidiecézy arcibiskupa metropolitu Eugeniusza Baziaka, ktorý prevzal vládu nad arcidiecézou 22. novembra 1944.
Od roku 1945 bol arcibiskup Eugeniusz Baziak sovietskymi orgánmi násilne privádzaný na celonočné výsluchy, ktorých cieľom bolo prinútiť ho navždy opustiť Ľvov. Dlho sa nepoddával sovietskym úradníkom, ale keď sa situácia Cirkvi vo Ľvove stala beznádejnou, prijal bolestné rozhodnutie vysťahovať seminár a úrady metropolitnej kúrie spolu s archívom do Poľska v rámci jeho nových hraníc. Svoju poslednú pontifikálnu svätú omšu celebroval vo Ľvovskej archieparchii na Veľkonočnú nedeľu 1946. Koncom apríla toho roku s bolesťou v srdci opustil svoje milované mesto. Witold Szolginia vo svojej knihe pripomína, že tento zlomový bod v živote arcibiskupa Baziaka, "táto veľmi tragická, bolestná a srdcervúca okolnosť sa stala impulzom pre dojímavý opis jeho osoby ako arcibiskupa - vyhnanca...". V polovici augusta 1946 sa presťahoval do svojho nového bydliska v Lubaczowe. Tu sa dozvedel bolestnú správu, že vtedajšie komunistické úrady v Poľsku zlikvidovali seminár, ktorý bol presťahovaný zo Ľvova do Kalwarii Zebrzydowskej. V roku 1951 bol arcibiskup vymenovaný za koadjútora kardinála Štefana Sapiehu v Krakove, pričom si ponechal svoje predchádzajúce funkcie. Vtedajší pápež Pius XII. ho v prípade smrti krakovského arcibiskupa zároveň vymenoval za apoštolského administrátora krakovskej arcidiecézy s právomocou sídelného biskupa. Keď kardinál Sapieha odišiel k Pánovi, arcibiskup Baziak sa ujal svojich nových povinností v krakovskej arcidiecéze. Bolo to pre neho veľmi ťažké obdobie, pretože komunistické štátne orgány viedli čoraz tvrdší boj proti poľskej cirkvi. V decembri 1952 ho internovali a potom zatkli a uväznili v jednej z krakovských väzníc. Kvôli zlému zdravotnému stavu ho v roku 1953 prepustili, ale do Krakova a Lubaczowa sa nesmel vrátiť. Vrátil sa až v roku 1956 v rámci tzv. pooktóbrového odmäku.
28. september 1958 sa natrvalo zapísal do dejín poľskej cirkvi. Vtedy arcibiskup vysvätil otca Karola Wojtyłu za biskupa v katedrále na Waweli. V životopise arcibiskupa Eugeniusza Baziaka o tomto významnom a pamätnom čine píše už citovaný kňaz inflátor Wacław Szetelnicki: "Nikto z tých, ktorí zaplnili wawelskú baziliku a obklopili spoveď svätého Stanislava, biskupa a mučeníka, počas obradov svätorečenia, si ani v najodvážnejších snoch nevedel predstaviť, že sa zúčastňuje na biskupskej vysviacke budúceho pápeža, prvého z poľského národa, ktorý zažiari najveľkolepejším leskom slávy na Cirkev vo svete a na svoju vlasť. Apoštolské nástupníctvo budúcemu pápežovi tak bolo odovzdané vkladaním rúk ľvovského metropolitu. Arcibiskup Eugeniusz Baziak sa stal nástrojom Božej Prozreteľnosti. Ján Pavol II. preslávil meno Poľska na celom svete a spolu s ním sa do dejín zapísal aj jeho svätiteľ." Treba priznať, že situácia arcibiskupa Eugeniusza Baziaka bola mimoriadne komplikovaná, pretože na jednej strane stále zostával ľvovským metropolitom a prostredníctvom svojho splnomocnenca spravoval fragment tejto diecézy v Lubaczowe, na druhej strane vykonával de facto povinnosti ordinára v Krakove. K zmenám v tejto oblasti došlo až v roku 1962. Vtedy krakovská kapitula prostredníctvom kardinála Stefana Wyszyńského požiadala Jána XXIII., aby arcibiskupa Baziaka vymenoval za krakovského arcibiskupa metropolitu a spojil tak arcibiskupstvá Ľvov a Krakov do personálnej únie. Otec Szetelnicki to vo svojej knihe opisuje takto: "V marci 1962 sa uskutočnili dôležité rozhodnutia Svätej stolice, ktoré zásadne zmenili osobnú situáciu arcibiskupa. Dňa 2. februára 1962 sa kňazi - krakovskí sufragáni Karol Wojtyła a Julian Groblicki, ako aj kanonici krakovskej metropolitnej kapituly obrátili na Svätú stolicu so žiadosťou o vymenovanie arcibiskupa Eugeniusza Baziaka za krakovského arcibiskupa - metropolitu. V reakcii na to štátny sekretár Svätej stolice kardinál A. J. Cicognani oznámil prímasovi Stefanovi Wyszyńskému, že arcibiskup Eugeniusz Baziak bol preložený na arcibiskupský stolec v Krakove a stal sa správcom arcidiecézy vo Ľvove pre veriacich latinského obradu. Vôľu Svätého Otca oznámil prímas 14. marca 1962 arcibiskupovi Eugeniuszovi Baziakovi, ktorý dal prímasovi kanonický súhlas na prevzatie krakovského stolca. Zároveň však arcibiskup Baziak prostredníctvom otca prímasa požiadal Svätého Otca, aby mu umožnil zostať súčasne s arcibiskupskou stolicou vo Ľvove, a to vzhľadom na duchovnú citlivosť veriacich Ľvovskej arcidiecézy, ktorí o to žiadali. Primas poznamenal, že počas rozhovoru vo Varšave 13. júna 1962 "arcibiskup Baziak hlboko prežíval svoje odlúčenie od ľvovskej katedrály". Žiaľ, na slávnostné oznámenie jeho menovania už nebol čas, pretože dva dni po tomto rozhovore arcibiskup Baziak zomrel na infarkt. Bol pochovaný v katedrále na Waweli v Krakove. Jeho nástupcom vo funkcii krakovského arcibiskupa bol biskup Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II, ktorý predsedal pohrebným obradom zosnulého kňaza. Akou veľkou ranou bola smrť arcibiskupa Eugeniusza Baziaka pre poľský episkopát, sa dozvedáme z čísla L'Osservatore Romano, ktoré vyšlo niekoľko dní po jeho pohrebe. Čítame tam: "Smrťou arcibiskupa Baziaka stráca poľský episkopát jedného zo svojich najvýznamnejších predstaviteľov, veriaci, o ktorých sa staral, milujúceho a pevného otca a Cirkev bdelého a zodpovedného pastiera až po hrdinstvo. (...) Arcibiskup Baziak sa stal obeťou ohovárania, bol deportovaný a internovaný a slobodu získal vďaka viere poľského národa, viere, ktorá brzdí a oslabuje prenasledovanie viac ako v ktorejkoľvek inej krajine, viere, ktorá sa samotným nepriateľom javila ako jediná sila, ktorá môže zotročený národ ochrániť pred novou tragédiou. (...) Jeho rozhodné, ale tiché konanie vzbudilo veľký obdiv tých, ktorým bolo dané posúdiť jeho hodnotu. (...) Ján XXIII. ho prijal s celou jasnosťou svojho otcovského srdca a ocenil v ňom príklad apoštolskej horlivosti, ktorá prekonáva všetky prekážky. Zomrel a zanechal po sebe poučný príklad veľkorysého vzostupu a nevyčerpateľnej apoštolskej energie".
zdroj: Piotr Czartoryski-Sziler, Nasz Dziennik
Arcibiskup Eugeniusz Baziak vysvätil otca Karola Wojtylu za biskupa
