Dňa 30. júla sa v Kalwarii Paclawskej v Podkarpatskej Rusi uskutočnila tretia konferencia z cyklu "Udalosti a ľudia 19. a 20. storočia - Przemysl, Przemysl a Podkarpatsko v Karpatskej Európe", ktorú zorganizovala Przemyslská kultúrna spoločnosť, obnovená po 30 rokoch a vzniknutá zo samostatného kultúrneho prostredia.
Podujatie viedol predseda PTK, predseda zahraničného výboru Marek Kuchciński a prednášku o významných osobnostiach Cirkvi a ich vplyve na vnímanie hodnôt v strednej Európe predniesli Prof. Włodzimierz Bernacki, Dr. Imre Molnár z Maďarska, Dr. Jan Musiał a gvardián o. Krzysztof Hura.
- Celé toto prostredie, celá škála rôznych iniciatív, myšlienok a prostredí, ktoré sa odohrávali v rámci veľkého hnutia Solidarita, sa tu v Przemysli trochu rozmazáva. Myslím si, že by sme v tejto práci mali pokračovať. To je prvé. A po druhé, je dôležité myslieť aj na budúcnosť, a preto treba priblížiť životy ľudí, osobností, výnimočných ľudí, ľudí, na ktorých sa zabudlo alebo ktorí boli podceňovaní," povedal Marek Kuchciński. - Osobnosti ako arcibiskup Ignacy Tokarczuk, páter Wenanty Katarzyniec a János Esterházy formovali morálne postoje v strednej Európe. Naša časť Európy je veľkým intelektuálnym bohatstvom a silou našej viery. Je to tradícia, ktorú musíme hrdo zachovávať. Potrebujeme autoritu, lásku, úctu, pokoru, spravodlivosť, budovanie vzťahov. Potrebujeme nádej. Preto sa vraciame k príbehom ľudí, ktorí sú morálnymi vodítkami," dodal predseda parlamentu.
- Hovoriť dnes o významných osobnostiach Cirkvi v 19. storočí znamená hovoriť o dobe, keď väčšina národov tejto časti sveta nemala štátnu existenciu, hovoriť o osobnostiach, ktoré sa tešili autorite. Dnes by sme v západnej Európe len ťažko pochopili, prečo sú tieto osobnosti pre nás stále také dôležité. Oni boli tí, ktorí budovali pocit identity a to, čo nazývame tradíciou," tvrdí profesor Włodzimierz Bernacki. Pripomenul tiež, že naša intelektuálna elita bola brutálne zničená nielen počas rozdelenia, ale aj po vojne, za komunizmu. Po roku 89 sa v krajinách našej časti Európy objavili skupiny, ktoré sa snažili vrátiť k autoritám, k systému základných hodnôt. Zároveň načrtol nebezpečenstvo západoeurópskeho myslenia o autorite ako cesty k autoritárstvu.
- Poľsko-maďarské priateľstvo je darom od Boha a je posvätné, rovnako ako je posvätná haličská zem, kde je pochovaných 70 000 maďarských vojakov," začal prednášku Dr. Imre Molnár. Práve z Haliče pochádzal János Esterházy, syn maďarského šľachtica a poľskej grófky, ktorého postoj vyjadruje jeho kresťanskú a národnú identitu - ktorý v roku 1939 na výzvu, aby sa jeho strana zmenila na nacistickú, odpovedal: Naším znakom je kríž, nie hákový kríž. Esterházy preto varoval, že národ, ktorý vylúči Boha zo svojej tradície, je odsúdený na úpadok. Po septembrovej porážke Poľska zorganizoval presun poľských vojakov do Maďarska. Po vojne ho poslali do sovietskych gulagov, potom bol doživotne väznený v československom väzení a v roku 1957 zomrel na vyčerpanie.
Ďalšia postava, ktorú predstavil Dr. Jan Musial, je pozoruhodná nielen svojou krásnou cestou k Bohu či neochvejným postojom voči komunistickému režimu, ale aj blízkosťou k svojim farníkom - mnohí z ľudí, ktorí prišli na konferenciu na Kalváriu, poznali arcibiskupa Ignáca Tokarczuka osobne a poznali ho ako "pastiera diecézy, ktorý sa usiluje o to, aby bola stále viac Božím domom, aby bolo čo najviac Boha vo všetkých rozhodnutiach a v srdciach ľudí diecézy". "Mám byť prorokom pravdy, ohlasovateľom Krista, pastierom jeho ľudu nie písomne, ale skutkom," - Arcibiskup Tokarczuk vyhlásil a uviedol do činnosti. Pravda mala v biskupovej službe významné miesto. Zneužíval ho najmä vo svojich kázňach do takej miery, že seminaristi v Przemyšlskom seminári organizovali súťaže o to, kto zachytí najviac príkladov tohto slova. Dobro sa nám dáva bez zásluh," povedal, "pretože my sami sme dobrí v Božích očiach, krása sa nám dáva bez povinnosti, ale pravda sa nám dáva. Kto prijíma pravdu, mal by podľa nej žiť. Potom bude dobrý aj krásny.
Na záver predstavil profil pátra Wenantyho Kataríny - tiež františkána - gvardián Kalvárie, páter Krzysztof Hura. Svätec bol pre miestnych obyvateľov takou nezvyčajnou postavou, že po odpustovej slávnosti si so sebou brali hrudu zeme, pod ktorou ležal. O veľkom záujme o pátra Wenantyho svedčí aj počet 85 kníh, ktoré o ňom vyšli, čo sa u žiadneho iného svätca nestalo. Páter Maximilián Kolbe, ktorý sa snažil iniciovať proces blahorečenia, bol ním tiež ohromený a pripomenul, že jeho priateľ sa nesnažil robiť mimoriadne veci, ale mimoriadne konal obyčajné skutky. Jeden kajúcnik, zbavený oboch nôh, ktorého spovedal, spomínal: "Horkosť, pochybnosti: všetko vedel zmierniť dobrotou! Vždy po spovedi pred ním sa mojej duše zmocnil blažený pokoj: cítil som, že som sa vyspovedal svätému."
mo, foto
