O štáte, jeho úlohe a fungovaní v čase krízy. Táto situácia sa týka aj krajín karpatskej Európy.
Dovoľte mi, aby som - v záujme zamyslenia - napísal niekoľko slov o téme, ktorej sa profesionálne venujem už takmer tridsať rokov - o štáte. Aký sa zdá byť štát z pohľadu súčasnej pandémie?
Podľa názoru ešte z 19. storočia je štát predovšetkým typom organizácie. To je určite pravda. Je tiež pravda, že najmä v súčasnosti pociťujeme jeho nevyhnutnosť, jeho potrebu; že nepochybne vnímame, že organizácia a poriadok, ktoré štát prináša, sú lepšie ako chaos, ako anarchia, ktorá, ak by dnes zavládla, by nás mohla nevyhnutne odsúdiť na zánik. To si pravdepodobne myslí drvivá väčšina občanov, pretože sa v absolútnej väčšine podriaďujú nepohodlným obmedzeniam, zákazom a zaťažujúcim predpisom, a to nielen preto, že za ich nedodržanie hrozia sankcie. Ak by ľudia hromadne ignorovali príkazy úradov a tieto nariadenia, žiadna policajná zložka by ich nedokázala zastaviť, chytiť a potrestať. Ľudia však chápu, že takáto neposlušnosť má katastrofálne následky pre všetkých. Príklad krajín, ktorých občania sa (najmä na začiatku) o takéto nariadenia príliš nestarali, dokazuje, že postoj "rob si, čo chceš" vedie k sebadeštrukcii, ku katastrofe, ktorú potom možno merať tisíckami ľudí, ktorých vírus zabil; často známych, priateľov, najbližších rodinných príslušníkov...
A tu by som sa chcel dotknúť otázky slobody občanov, ktorá je v každej krajine veľmi dôležitá. V súčasnej nebezpečnej situácii môžeme počuť a čítať (dokonca aj na prvých stranách niektorých novín), že v Poľsku nastal čas "sanitárneho fašizmu", porušovania a obmedzovania práv občanov atď. Na našu krajinu bol tiež vyvíjaný tlak, aby uzavrela svoje hranice (kým tí, ktorí to kritizovali, neurobili to isté doma). Medzitým mládež (a nielen tá) v "pokrokovejších" spoločnostiach západnej a severnej Európy reagovala na správu o výzve štátnych orgánov správať sa určitým spôsobom, vyhýbať sa zhromaždeniam a spoločenským podujatiam, výsmechom v podobe "koronavírusovej párty" s množstvom pobavených účastníkov. Na výsledky sme nemuseli dlho čakať... Takto to dopadne, keď sa sloboda stotožňuje len s vlastným právom, keď je len "moja" a keď sa vôbec nevzťahuje na iných. Je to individualizmus, ktorý vidí len sám seba: existuje len ja a moje právo robiť si, čo chcem. A nikto nemá nič spoločné s tým, čo robím. Je to môj život, moja záležitosť, moja voľba. Ako často nám bol prezentovaný rovnaký typ myslenia (alebo bezmyšlienkovitosti). Heslo: "Rob si, čo chceš" sa stalo symbolom tohto "liberálneho" spôsobu existencie.
Druhým extrémom vôbec nie je otroctvo, totalita, etatizmus, autoritárstvo, fašizmus atď. Na druhej strane je sloboda, ale iný druh slobody - múdrejšia, zodpovednejšia sloboda. Je to republikánska sloboda, ktorá chce realizovať práva jednotlivca, ale nezabúda, že nie je sám, že žije v spoločenstve a že je zodpovedný za seba a (podľa svojich možností) aj za spoločenstvo. Je to sloboda, ktorá chápe, že nie je možné robiť si, čo sa človeku zachce, pretože to už nie je sloboda, ale svojvôľa a niekedy dokonca bezohľadnosť. Obmedzenie slobody je zapísané v jej samotnom zmysle. Neexistuje sloboda bez zodpovednosti a sloboda bez obmedzení, rovnako ako neexistuje voľný pohyb bez gravitačného zákona, ktorý tento pohyb brzdí a zároveň umožňuje. Bez obmedzení vyplývajúcich z moci, ktorú si nad sebou stanovili slobodní ľudia, by neboli slobodní, pretože každý zločinec by mohol terorizovať kohokoľvek. Preto obmedzenia, preto právo, preto štát a to, čo ho podstatne odlišuje od iných organizácií - donútenie.
Kto má pravdu? Dnes už nejde o teoretický spor medzi liberálmi a republikánmi (nechajme bokom totalitárov všetkého druhu, vrátane v poslednom čase sa množiacich "totalitných liberálov"). Dnes sa táto otázka dá vyriešiť... empiricky! Uvidíme, ktoré spoločnosti vyjdú z boja proti vírusu víťazne, keď sa ukáže, že tento boj nie je len otázkou peňazí a bohatstva, ale aj zodpovednosti za seba a za iných, schopnosti obetovať sa pre spoločenstvo a ochoty rešpektovať odporúčania vlastnej demokraticky ustanovenej suverénnej štátnej moci, nezávislej od iných štátov a chrániacej predovšetkým záujmy vlastných občanov. Toto je prvý bod na zamyslenie.
Existuje aj druhý. Vráťme sa ešte raz ku klasickej definícii štátu. Organizácia? Áno. Ale je to len jeden? Toto slovo tu bolo spomenuté niekoľkokrát: "komunita". No, komunita. Najmä v čase traumatickej skúšky, keď sa ukáže, že existujú ľudia, ktorí sú ochotní konať pre iných: v dobrovoľníckej práci, zaujímať sa o osud osamelej starenky žijúcej o dve poschodia vyššie, šiť masky v rámci kampane pomoci atď. atď. Vtedy komunita, ktorá nehovorí: "Na to je tu štát, inštitúcie, úrady...". Ľudia sa potom cítia prepojení s inými ľuďmi a ani nevedia prečo. Toto je veľmi dôležitý rozmer komunity. Existuje však aj rozmer, ktorý zahŕňa politických a ekonomických činiteľov, ktorí už rozhodujú o osude tisícov ľudí.
"Buďte pripravení na to, že mnohí z vašich blízkych zomrú." Tieto slová by sa dali považovať za veľmi vznešené povzbudenie, keby ich (v tom čase) nesprevádzala politika pokračovania "normálneho života". (dodajme: najmä ekonomické). Koniec koncov, Spojené kráľovstvo, londýnska City, nemohlo byť touto krízou ochudobnené. Obchod mal pokračovať. Ľudia mali spotrebovávať ako predtým, iní produkovať a ďalší na tom všetkom zarábať. Žiaci by chodili do škôl, študenti na univerzity atď. Len niektorí (ale len starší, slabí, chorí) mohli zomrieť. No, no: "Pripravte sa...". Z toho všetkého "spoločnosť" (ale bola to "komunita"?) bolo vyjsť silnejší, zdravší, odolnejší a pravdepodobne... mladší. A ekonomicky silná - na pozadí našich ubúdajúcich susedov, ktorí by mrhali energiou na záchranu každej starenky, ktorá by už nič nevyrábala a len veľmi málo spotrebúvala. Pánovi Johnsonovi dnes prajeme veľa zdravia... aj keď nám nie je blízky.
Vo Švédsku (jednej zo sociálne najliberálnejších a "najpokrokovejších" krajín EÚ) sa stále žije takmer "normálne", školy sú otvorené a starí ľudia sa "majú o seba postarať". (Tí, ktorí sú zavretí v domovoch dôchodcov, boli zavretí doslova). Švédska spoločnosť je jednou z najstarších v Európe a má veľmi dlhú priemernú dĺžku života. Je to dôvod na hrdosť a pre niektorých ľudí možno aj na obavy... Je tu šanca, že akási eugenika (za ktorú nikto nie je zodpovedný, pretože ju spôsobuje vírus, nie úrady) umožní zbaviť sa tohto ekonomicky zbytočného spoločenského balastu, tak ako sa už dlhé roky v niektorých najbohatších krajinách Európy zbavujú nechcených detí, najmä chorých - napr. s Downovým syndrómom. Tak ako sa niektoré najbohatšie krajiny Európy už dlhé roky zbavujú nechcených detí, najmä chorých, napr. detí s diagnózou Downov syndróm (interrupcia), bránia mentálne postihnutým ľuďom mať potomstvo (sterilizácia) a všeobecne umožňujú chorým ľuďom, aby už viac neobťažovali svojich príbuzných a štát (eutanázia). Takéto myslenie vychádzalo z presvedčenia, že štát je firma, efektívne fungujúci podnik, ktorý má prinášať zisk majiteľom väčšinového podielu, a nie spoločenstvo, rodina, spojená citovými väzbami, kde treba pomáhať, keď je to potrebné, a nepýtať sa, čo za to dostaneme.
Máme pred sebou dve takéto vízie štátu. Tí, ktorí chcú v čase pandémie brániť všetkých, pretože sa chcú riadiť zmyslom pre solidaritu, ktorá tmelí spoločenstvo, sú úplne nepochopení ostatnými, ktorí ich nazývajú - napríklad pred niekoľkými dňami z pôdy Sejmu - "idiotmi". Koniec koncov, dnešná kríza môže byť vynikajúcou príležitosťou pre dobré podnikanie - stačí, aby sme nebrzdili ekonomiku - nechajte ju ďalej rásť. Prehrajú tí najslabší...
Aj tu si možno položiť otázku, ktorá z týchto vízií prevládne a ktorá sa z dlhodobého hľadiska ukáže ako správna. Možno tí, ktorí chcú "míňať" svoj HDP na slabších, vyjdú z tejto krízy ekonomicky slabší ako tí, ktorí nechali zomrieť tisíce svojich menej vynaliezavých a slabších občanov, ale špirálu ponuky a dopytu nezastavia. Lenže to budú robiť ako spoločnosť s veľmi obmedzenou zodpovednosťou, ktorej akcie je najlepšie predať v najvýhodnejšom okamihu, pretože takáto spoločnosť má sama o sebe len takú hodnotu, akú za ňu niekto zaplatí. A ukazuje sa, že rodina, rodina a národné spoločenstvo, ktoré tvorí štát, nie sú na predaj...
Kto teda z dlhodobého hľadiska prežije, a nielen koronavírus?
Veľká noc AD 2020
